Kazateľ - 1

1. Slová kazateľa, syna Dávidovho, kráľa v Jeruzaleme.

2. Márnosť márností, riekol kazateľ; márnosť márností a všetko márnosť.

3. Aký užitok má človek zo všetkej svojej trudnej práce, ktorou sa trudí pod slnkom?

4. Pokolenie ide, a pokolenie prijde, a zem stojí na veky.

5. A slnko vychádza a slnko zachádza a chvatom spiecha k svojemu miestu, kde zase vychádza.

6. Ide k poludniu a obracia sa k polnoci; obracajúc sa hneď sem hneď ta, tak ide ta vietor, a na svojich okruhoch zase sa navracia vietor.

7. Všetky rieky tečú do mora, a more nie je preplnené; na to miesto, z ktorého tečú rieky, ta sa zase navracujú, aby zase tiekly.

8. Všetky veci sú plné trudu; nemohol by to človek vypovedať; oko sa nenasýti hľadenia, a ucho sa nenaplní počúvaním.

9. Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.

10. Ak i je nejaká vec, o ktorej niekto povie: Pozri, toto je nové, už to bolo dávno za vekov, ktoré boly pred nami.

11. Nieto pamäti predošlým pokoleniam, ani budúcim, ktoré povstanú, nebude pamäti u tých, ktorí povstanú potom.

12. Ja, kazateľ, som bol kráľom nad Izraelom v Jeruzaleme

13. a priložil som svoje srdce k tomu, aby som hľadal a zkúmal v múdrosti všetko, čo sa deje pod nebom. Je to trudné zamestnanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili.

14. Videl som všetky skutky, ktoré sa dejú pod slnkom, a hľa, všetko je márnosť a honba po vetre.

15. To, čo je krivé, nedá sa narovnať, a nedostatok sa nedá vypočítať.

16. Hovoril som so svojím srdcom a riekol som: Hľa, nadobudol som veľkej a vše väčšej múdrosti nad všetkých, ktorí boli predo mnou nad Jeruzalemom, a moje srdce videlo mnoho múdrosti a vedomosti,

17. preto som priložil svoje srdce poznať múdrosť a poznať nerozum a bláznovstvo, ale som poznal, že aj to je shon po vetre;

18. lebo kde je mnoho múdrosti, tam i mnoho hnevu, a ten, kto rozmnožuje vedomosť, rozmnožuje bolesť.