Jeremiáš - 8

1. V tom čase, hovorí Hospodin, vyberú kosti kráľov Júdových i kosti jeho kniežat i kosti kňazov i kosti prorokov i kosti obyvateľov Jeruzalema z ich hrobov

2. a rozmecú ich slnku, mesiacu a všetkému vojsku nebies, ktoré milujú, ktorým slúžia, za ktorými chodia, ktoré hľadajú a ktorým sa klaňajú. Nebudú sobrané ani pochované; hnojivom budú na tvári zeme.

3. A žiadúcnejšia bude smrť ako život všetkému ostatku pozostalých, ktorí pozostanú z tejto zlej čeľade nešľachetnej, na všetkých miestach tých pozostalých, kam ich zaženiem, hovorí Hospodin Zástupov.

4. A povieš im: Takto hovorí Hospodin: Či keď padnú ľudia, už viacej nepovstanú? Jestli sa niekto odvráti, či sa už viacej nevráti?

5. Prečo sa potom odvracia tento ľud, Jeruzalem, večným odvrátením? Chytajú sa ľsti; odopreli navrátiť sa.

6. Pozoroval som ušima a počul som: nehovoria toho, čo je pravé; nie je nikoho, kto by ľutoval svojej zlosti, aby povedal: Čo som to urobil?! Každý z nich sa obrátil ku svojmu behu jako kôň, ktorý sa vrhá slepo do boja.

7. Kým ešte aj bocian na nebesiach zná svoje určené časy, a hrdlička, lastovička i zorav zachovávajú čas svojho príchodu; ale môj ľud nezná poriadku Hospodinovho.

8. Jakože môžete povedať: Sme múdri, a zákon Hospodinov je u nás? Ale hľa, na lož robí, čo robí, lživé pero pisárov.

9. Hanbiť sa budú tí múdri, budú sa desiť a budú jatí. Hľa, zavrhli slovo Hospodinovo, jakúže to tedy majú múdrosť?

10. Preto dám ich ženy iným, ich polia novým majiteľom; lebo od najmenšieho až do najväčšieho, všetci, koľko ich je, oddali sa lakomstvu, od proroka až po kňaza, každý z nich robí falošne.

11. A liečia skrúšenie dcéry môjho ľudu na ľahko, hovoriac: Pokoj, pokoj, kým nieto pokoja.

12. A či sa azda hanbia, že páchajú ohavnosť? Ani hanbiť nehanbia sa ani sa nevedia stydieť. Preto aj padnú medzi padajúcimi v čas svojho navštívenia; klesnú, hovorí Hospodin.

13. Poriadne ich odpracem, hovorí Hospodin; nebude hrozien na viniči, ani nebude fíkov na fíku, a lístie uvädne, a to, čo som im dal, prejde ta popri nich.

14. Načo sedíme? Shromaždite sa, a vojdime do ohradených miest a zahyňme tam, lebo Hospodin, náš Bôh, nás umlčí, a napojí nás jedovatou vodou, pretože sme hrešili proti Hospodinovi.

15. Čakaj na pokoj, ale neni dobrého, na čas uzdravenia, a hľa, des.

16. Od Dána počuť fŕkanie jeho koní; od hlasu rehtania jeho mocných trasie sa celá zem. A prijdú a požerú zem i jej náplň, mesto i tých, ktorí bývajú v ňom.

17. Lebo hľa, pošlem na vás hadov, jedovatých hadov, proti ktorým nieto zaklínania, a budú vás štípať, hovorí Hospodin.

18. Oj, moje obveselenie v zármutku! Moje srdce je nemocné vo mne!

19. Hľa, počuť hlas volania o pomoc dcéry môjho ľudu z ďalekej zeme: Či nie je Hospodin na Sione? Či niet jeho kráľa na ňom? - Prečo ma popudzovali svojimi rytinami, márnosťami cudziny?

20. Žatva prešla, skončilo sa leto, a my nie sme zachránení!

21. Pre skrúšenie dcéry svojho ľudu som skrúšený, smútim, hrôza ma pochytila.

22. Či nieto balzamu v Gileáde? Či nieto tam lekára? Lebo prečo potom nie je zahojená rana dcéry môjho ľudu?