Srdečne vás zdravím vo všetkých národoch, jazykoch a národnostiach Slovom z epištoly Rimanom 1:1–5: 

„Pavel, sluha Ježiša Krista, povolaný apoštol, oddelený k evanjeliu nášho Boha, ktoré vopred zasľúbil skrze Svojich prorokov vo svätých písmach o Svojom Synovi, pošlom zo semena Dávidovho podľa tela určenom Synovi Božom v moci podľa ducha svätosti zo zmŕtvychvstania mŕtvych, o Ježišu Kristovi, našom Pánovi, skrze ktorého sme dostali milosť a apoštolstvo cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za Jeho meno…“ 

Aký úvod apoštola v jeho prvom liste! Z milosti bol povolaný do apoštolského úradu, aby bola skrze jeho službu dosiahnutá poslušnosť viery medzi veriacimi z národov pre meno Pánovo. To sa nedialo skrze zvestovanie ktovieakého evanjelia, ale evanjelia Božieho, tak ako bolo predpovedané skrze svätých prorokov a zasľúbené v svätých Písmach Starého Zákona. To isté večne platné evanjelium, ktoré je založené výhradne na Svätom Písme, zvestujeme teraz i my. Ako si bol Pavol vedomý svojej zodpovednosti spojenej s povolaním a celý svoj život postavil do služby Pánovi, tak je to ešte dnes s každým služobníkom Božím, ktorý obdržal pravé povolanie. 

V epištole Rimanom 15:17–18 Pavol svedčí: „Mám sa tedy čím chváliť v Kristu Ježišovi čo do vecí Božích. Lebo by som sa neopovážil vravieť niečo o tom, čo by nebol skrze mňa vykonal Kristus cieľom poslušnosti pohanov, slovom i skutkom…“

Už v Starom Zákone sa Bohu pri ľude izraelskom jednalo o vieru a poslušnosť (Žd 11).  

Skrze vieru obdržal Izrael zasľúbenú zem. 

Skrze poslušnosť boli v zasľúbenej zemi požehnaní. 

Ale pre neposlušnosť sa dostali do babylonského zajatia: „Ale sa stali neposlušnými a sprotivili sa ti a zavrhli Tvoj zákon za svoj chrbát a povraždili Tvojich prorokov, ktorí svedčili proti nim nato, aby ich navrátili k Tebe, a dopúšťali sa veľkých rúhaní.“ (Nh 9:26) 

„Len malý čas vládol ním ľud Tvojej svätosti; naši protivníci pošliapali Tvoju svätyňu.“ (Iz 63:18) 

Podobne ako v Izraeli, nemôže Bôh neveru a neposlušnosť v žiadnom prípade prijať ani vo svojej Cirkvi z národov. Pôvodná Cirkev, ktorá prišla skrze vieru k vlastníctvu zasľúbení, zostala bohužiaľ len krátky čas v poslušnosti a v jej požehnanom stave. S neposlušnosťou prišlo rozptýlenie do mnohých konfesií a denominácií. 

Aj pre každého osobne má v novozákonnej Cirkvi pravá viera a poslušnosť ten najväčší význam. „Hľaďte, bratia, aby snáď nebolo v niekom z vás zlé a neverné srdce, ktoré by odstupovalo od živého Boha.“ (Žd 3:12) Nevera je odpadnutie od živého Boha. Len viera nás s Ním spája, pôsobí poslušnosť, až nakoniec vedie k nepokryteckej láske medzi veriacimi súrodencami, ako to napísal Peter: „A tak očistiac svoje duše poslušnosťou pravdy skrze Ducha cieľom nepokryteckého milovania bratstva vrúcne milujte jedni druhých z čistého srdca …“ (1Pt 1:22) 

Abrahám, otec viery, je pre Izrael, pre Cirkev a pre každého jednotlivca predobrazom. Veril Bohu (Rm 4:3) a videl zasľúbenie, ktoré mu Pán dal, nakoniec naplnené. V poslušnosti bol dokonca pripravený priniesť svojho syna Izáka ako obeť. Apoštol Jakub zdôraznil vieru, poslušnosť a skutky: „Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva? Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Tedy vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami a že viera bola dokonaná zo skutkov.“ (Jk 2:20–22) Ježiš Kristus, zasľúbený Syn, bol poslušný až po smrť na kríži. (Fil 2:7–8) „…ale Sám Seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe nájdený ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“ „…a súc zdokonalený stal sa všetkým, ktorí ho poslúchajú, pôvodcom večného spasenia…“ (Žd 5:9) Tak to musí byť so všetkými synmi a dcérami Božími, ktorí sú s Kristom ukrižovaní a povstali s Ním k novému životu. Oni môžu ako Pavol svedčiť: „…žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus…“ (Gal 2) 

Naše očakávanie prežiť zasľúbený návrat Ježiša Krista je čím ďalej, tým väčšie. Praví veriaci vyvolaní zo všetkých národov a jazykov musia byť na konci času milosti oddelení od všetkého, čo s Bohom, Božím Slovom a vôľou nesúhlasí. Len ako čistá »nevesta Slova« stretnú Ženícha, nikdy nie ako „nevesta zvesti“. Je veľký počet skupín zvesti, ktoré sa označujú ako Cirkev-Nevesta. Existuje ale len jeden, ktorého meno je »Slovo Božie« (Zj 19:13), a len jedna Nevesta Baránkova, ktorá bude po svadobnej hostine Jeho ženou: „Poď, ukážem ti Nevestu, manželku Baránkovu.“ (Zj 21:9) Existuje len jedna Cirkev-Nevesta, ktorá nesie Jeho meno a v ktorej sa napĺňajú všetky zasľúbenia Slova. Ona sa obracia späť k prapôvodnému učeniu a praxi pôvodnej Cirkvi, ako aj k prvej láske, a bude tak ako na počiatku jedno srdce a jedna duša. 

„Milovaní, milujme jedni druhých, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a zná Boha. Ten, kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Bôh je láska.“ 

„Boha nikto nikdy nevidel; keď milujeme jeden druhého, Bôh zostáva v nás, a jeho láska je v nás dokonaná.“ (1Jn 4:7–8 + 12)