Kristus a Jeho Cirkev v proroctve
/ Ewald Frank
Sprache slowakisch
Andere Sprachen
7. Syn človeka
Ježiš Kristus je Boží Syn, Syn človeka a Syn Dávidov. Každé označenie ho opisuje v jednom z Jeho rôznych úradov a nemôže byť jedno s druhým zamieňané. V súvislosti so Slovom proroctva je predstavený ako Syn človeka. Preto nie je prirovnaný k Synovi Božiemu ani Synovi Dávida, ale k Synovi človeka, ktorý putuje uprostred siedmich zlatých svietnikov (Zj 1:13).
Pretože sa pri Jeho prvom príchode napĺňali biblické proroctvá, pisatelia štyroch evanjelií o Ňom hovorili takmer výhradne ako o Synovi človeka. Dokonca aj Pán Ježiš o Sebe počas Svojej pozemskej služby hovoril ako o Synovi človeka. On bol naplnením 5. Mojžišovej 18, na ktorú sa neskôr odvolával Peter: „Lebo Mojžiš povedal otcom: Proroka vám vzbudí Pán, váš Boh, z vašich bratov, ako mňa, toho budete počúvať vo všetkom, čokoľvek vám bude hovoriť, a bude, že každá duša, ktorá by nepočúvala toho proroka, bude vyplienená z ľudu.“ (Sk 3:22-23)
Mojžiš a Eliáš Starého zákona, Peter, Jakub a Ján v Novom zákone dostali privilégium vidieť pred sebou Pána Ježiša Krista premeneného: „Jeho tvár sa skvela ako slnce, a Jeho rúcho stalo sa bielym ako svetlo … kým ešte hovoril, hľa, zatônil ich svetlý oblak, a hľa, bolo počuť z toho oblaku hlas, ktorý hovoril: Toto je ten Môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Toho počúvajte! A keď to počuli učeníci, padli na svoju tvár a báli sa veľmi.“ (Mt 17)
Ján svedčí o svojej reakcii, keď ho videl: „A keď som ho uvidel, padol som k Jeho nohám ako mŕtvy, a položil na mňa svoju pravú ruku a povedal mi: Neboj sa! Ja som prvý a posledný…“ (Zj 1:17)
Ak sme Ho prijali ako Božieho Syna, nášho Spasiteľa, nemali by sme padnúť k Jeho nohám a pozorovať Ho, keď hovorí Svoje Slovo v autorite ako Syn človeka – Boh-prorok?
V Zjavení 2 a 3 oslovil Ježiš Kristus Svojich anjelov – poslov siedmych cirkevných období. Na záver každého oslovenia čítame rovnaké slová: „Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom!“ „…a bude, že každá duša, ktorá by nepočúvala toho proroka, bude vyplienená z ľudu…“ (Sk 3:23) Božie Slovo mieni to, čo hovorí. Ide o naše večné určenie. Ak duša prijala život, je stále v nebezpečenstve, že ho stratí, ak zanedbá prijímanie duchovného pokrmu, Božieho zjaveného Slova, ktorým duchovne žijeme. „…nevytriem jeho mena z knihy života…“ (Zj 3:5) Uvedomme si vážnosť takého výroku! Toto nie sú slová kazateľa alebo iného človeka: Ježiš Kristus sám, Syn človeka, Boh-prorok, vyslovuje Svoje Slovo, ktoré je Duch a život. Každá duša, ktorá nepočúva slov toho proroka, je vo veľkom nebezpečenstve.
Vždy, keď na scénu vstúpi posol (hviezda zo Zjavenia 1:20), tak nepredstavuje svoju vlastnú vec. Niktorý z nich nehovoril vo svojom vlastnom mene – nie, oni boli hviezdami v Jeho pravej ruke, odrážajúcimi len svetlo Ježiša Krista. Oni boli skutočnými hlásnymi trúbami všemohúceho Boha.
Slová „Jeho počúvajte!“ (Marka 9:7) majú väčší význam, ako si vôbec dokážeme predstaviť. Uprostred všetkých rozdielnych náboženských hlasov, ktoré dnes znejú vo svete, zaznieva aj pravý Boží hlas. Prišli dni, v ktorých musíme počuť hlas, ktorý znie ako trúba. Ak sme pravým Božím semenom, musíme prijať originálne hovorené Slovo.
Peter, ktorý bol prítomný na hore Premenenia, bol inšpirovaný Svätým Duchom, aby zaznamenal božský výrok: „…toho budete počúvať vo všetkom, čokoľvek vám bude hovoriť…“ (Sk 3:22)
Je len jeden „Syn človeka“, len jeden „Prorok“. Jeho poslovia sú nazvaní služobníci a proroci. On je „Najvyšší kňaz“, „Kráľ“ – my sme králi a kňazi. On je „Boží Syn“ – my sme Boží synovia a dcéry. Fakt, že Ježiš Kristus je predstavený ako „Syn človeka“ v proroctve, ukazuje, že Jeho prorocká služba pokračuje počas celého úseku Nového zákona.
Listy apoštolov, počnúc listom Rimanom a končiac listom Júdu, Ho opisujú ako Božieho Syna. Tu nie sú ani raz použité označenia „Syn človeka“ alebo „Syn Dávidov“. To nie je náhoda – je to tak, pretože oni sa proroctvom nezaoberali. Ich hlavným účelom bolo založiť novozákonnú Cirkev so všetkými učeniami a nariadeniami a predstaviť Ježiša Krista ako „Božieho Syna“, ktorý zjavuje Svoju spásnu a uzdravujúcu moc odo dňa Letníc.
Pre Židov je Ježiš Kristus Syn Dávidov. Keď v palmovú nedeľu vošiel do Jeruzalema, zástupy nahlas spievali: „Hosanna v Synovi Dávidovom! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“ (Mt 21:9+15) Ako Syn Dávidov bude sedieť na Svojom tróne ako Kráľ panujúci nad národmi počas tisícročného kráľovstva. Ako Boží Syn je Spasiteľ, ako Syn človeka je prorok, ako Syn Davidov je Kráľ. Tieto tri označenia nemôžu byť navzájom zamieňané. Každé označenie: Syn Boží, Syn človeka a Syn Dávidov hovoria o určitom zjavení Jeho vlastností a úradov. Ani jedno miesto Písma nemôže byť navzájom zamenené a taktiež ani jedno označenie nemôže byť navzájom zamenené, aj keď je reč o tej istej osobe. Každé označenie, ktoré mu je dané, má mimoriadny význam v spojení, v ktorom je použité, a musí byť ponechané v správnej súvislosti.
Mnoho sa hovorí o Ježišovi Kristovi, Synovi Božom, ale len málo ľudí zaujíma hlbší prorocký význam Slova, aby poznali Ježiša Krista ako Syna človeka. Teraz žijeme v prorockom období, v ktorom sa Kristus zjavil ako Syn človeka podľa Slova zasľúbeného pre náš čas. Na úplnom konci času milosti malo nastať zjavenie Syna človeka, znamenie Syna človeka a na záver príchod Syna človeka.
V Matúšovi 24 Pán Ježiš hovoril o veciach, ktoré sa mali stať pred Jeho príchodom. Je tam hovorené o mnohých znameniach konečného času – o vojnách a správach o vojnách, zemetraseniach, zhromaždení Židov atď. Biblia nám v Matúšovi 24:3 hovorí, že učeníci sa Pána Ježiša spýtali tri samostatné otázky: „Povedz nám, kedy to bude, a čo bude znamením Tvojho príchodu a skonania sveta?“ Pán im práve povedal, že z chrámu neostane ani kameň na kameni. Prvá vec sa naplnila krátko potom, keď Titus vstúpil do Jeruzalema a dobyl ho. Mesto bolo zničené, chrám zbúraný a Židia boli rozptýlení.
Druhá otázka sa nás týka najviac: „Čo bude znamením Tvojho príchodu?“ Nepýtali sa na mnohé znamenia, o ktorých hovoril a ktoré majú predchádzať Jeho návratu. Ich otázka bola položená v jednotnom čísle: „Čo bude znamením Tvojho príchodu?“
Prosím, všimnite si! Je to nazvané „znamenie Jeho príchodu“. Preto to musí súvisieť s Jeho príchodom. Znamenie (v originále „značka“ alebo „ukazovateľ cesty“) je nám dávané ako vodidlo a usmernenie. Ak chceme byť pripravení na Jeho príchod, musíme dbať na znamenie (ukazovateľ), ktoré na Jeho príchod poukazuje. Židia uvidia znamenie Syna človeka (Mt 24:30) predtým, ako zostúpi na Olivetskú horu (Zach 14).
Božie Slovo hovorí, že bol vzatý v oblaku (Sk 1:9) a rovnakým spôsobom sa vráti (Sk 1:11). Nadprirodzený oblak nám pripomína navštívenia všemohúceho Boha pri rôznych príležitostiach v Starom zákone a taktiež prežitie na hore Premenenia.
Aký význam má zjavenie sa Pána bratovi Branhamovi v oblaku 28. februára 1963 pred otvorením tajomstiev siedmich pečatí? Mohlo by to byť znamenie Jeho príchodu, aby vystríhal tých Svojich? Teraz je čas vyvolania von a prípravy – príchod Pánov je pred nami. Každý, kto tvrdí, že Kristus sa už vrátil alebo sa vráti iným spôsobom, ako to opisuje Písmo, je slepý voči pravde a je oklamaný.
Znamenie (značka, ukazovateľ cesty) je vývesný štít vyjadrujúci alebo opisujúci cieľ, podávajúci informáciu alebo usmernenie. Biblickému znameniu vždy nasleduje biblický hlas. Tí, ktorí poznajú znamenie, potom počujú hlas.
Potom, čo sa zjavilo znamenie Syna človeka v nadprirodzenom oblaku, bolo počuť Pánov hlas. Boli otvorené pečate a boli zjavené skryté tajomstvá. Kristova Nevesta taktiež videla jej určené posledné znamenie na zemi skrze prorockú službu predtým, ako bude vzatá do slávy. Nie je možné zaprieť fakty. Pozornosť vyvolených v tejto generácii je obrátená na veci, ktoré Pán učinil.
V Lukášovi 17 hovorí Kristus o dňoch Noeho a čase Lota: „Tak iste bude aj toho dňa, ktorého sa zjaví Syn človeka.“ (v. 30). V oboch časoch bolo prorokovi oznámené Slovo Pánovo. Predtým, než prišla potopa, bol Noe informovaný o tom, čo sa stane. Predtým, než boli zničené mestá Sodoma a Gomora, hovoril Pán k Abrahámovi. Obaja títo muži boli dôležití proroci. Abrahám prijal potvrdenie zasľúbenia o narodení Izáka. Pán taktiež zjavil tajomstvo srdca Sáry.
Rovnaká služba rozoznania sa zopakovala, keď Pán oznámil tajomstvá sŕdc Natanaelovi, Petrovi, žene pri studni a iným. Aj v tejto generácii sme boli svedkami rovnakej služby. Všetci, ktorí sú oboznámení s prorockou službou brata Branhama, vedia o svätej atmosfére prítomnej vždy, keď bol dar rozoznania v činnosti. Všade po celom svete boli ľuďom oznamované ich choroby, ich problémy, odkiaľ prišli atď. Na poslucháčov zostúpila svätá bázeň, pretože Pán bol skutočne na tom mieste prítomný.
Lukáš 17:30 hovorí o dni, v ktorom bude Syn človeka zjavený. Verše 34 až 36 opisujú samotné vzatie tých, ktorí sú pripravení stretnúť sa s Ním: „Hovorím vám, že tej noci budú dvaja na jednej posteli; jeden bude vzatý a druhý zanechaný. Dve budú spolu mlieť; jedna bude vzatá a druhá zanechaná.“ Písmo bezpochyby hovorí o vytrhnutí. Porozumejte mu! Vzatie Nevesty nemôže nastať predtým, ako príde znamenie a zjavenie Syna človeka.
V Lukášovi 18 sa Ježiš Kristus pýta: „…keď príde Syn človeka (nie Syn Boží ani Syn Dávidov), či aj nájde vieru na zemi?“ (v. 8) Ak nepoznáme znamenie Jeho príchodu, ani nepočujeme hlas Syna človeka skrze prorocké Slovo, ako môžeme byť pripravení v samotnom čase Jeho príchodu? Cirkev živého Boha musí opustiť všetky ľuďmi vytvorené tradície, poznať každé naplnenie biblických proroctiev a vidieť Ježiša Krista, Syna človeka, v Jeho Cirkvi, ktorý drží vo Svojej pravej ruke sedem hviezd a ktorý putuje a hovorí uprostred siedmich zlatých svietnikov. Každý kresťan prijíma Pána Ježiša Krista ako Syna Božieho, ale len vyvolení ho nasledujú v Jeho prorockej službe ako Syna človeka. Všetci ostatní Mu nerozumejú. Tak, ako pri Jeho prvom príchode, tak je to i teraz: „Prišiel do Svojho vlastného, a Jeho vlastní ho neprijali!“ (Jn 1:11) Na konci tohoto posledného cirkevného obdobia Laodicee hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klepem. Keby niekto počul Môj hlas a otvoril by dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so Mnou.“ (Zj 3:20)
Podmienkou je počuť Jeho klopanie – otvoriť dvere a prijať Ho. Len vtedy príde a bude s nami večerať. On ešte dnes láme chlieb života a keď On hovorí, naše srdcia horia. On túto zvesť adresuje veriacim, nie hriešnikom. Stojí mimo Cirkvi a prosí, aby mu bolo otvorené a aby Ho vpustili dnu.
Náboženské aktivity sú prirodzene stále v plnom prúde. Mnoho sa o Ňom hovorí v piesňach a v kázaniach, ale v skutočnosti stojí vonku, zavrhnutý a nepochopený väčšinou ľudí, pretože sa zjavil ako Syn človeka – prorok, aby uskutočnil Svoje zasľúbené Slovo. Je nám povedané: „Toho počúvajte!“ (Mt 17:5), „Počujte, nebesia, pozoruj ušima, zem, lebo Hospodin hovorí…“ (Iz 1:2) „Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom!“ (Zj 2-3)
Tí, ktorí ukrižovali Pána slávy vtedy, boli tí najnábožnejší ľudia na zemi – patrili im zasľúbenia a zmluva. Mysleli si, že sú veľmi blízko k Bohu a Jeho Slovu.
Ježiš Kristus je dnes nanovo križovaný a otvorene zahanbovaný tými, ktorí skutočne tvrdia, že veria v Neho a Jeho zmluvné zasľúbenia, ale nerozumejú Mu v Jeho službe Syna človeka. Pán potešuje: „Moje ovce čujú Môj hlas…“ (Jn 10:27)
Izrael bol na základe Božieho zasľúbenia vyvedený z Egypta. Ale pretože neboli poslušní Božiemu hlasu a nevzali si k srdcu, čo On povedal, nebolo im dovolené vstúpiť do zasľúbenej zeme: „Z neba ti dal počuť Svoj hlas, aby ťa vyučil, a na zemi ti dal vidieť Svoj veľký oheň, a Jeho slová si počul sprostred ohňa. … a tedy máš vedieť dnes a vezmeš si to k srdcu, že Hospodin je Boh na nebi hore i na zemi dole a niet iného.“ (5M 4:36+39)
Nám adresované slová varovania nachádzame v liste Židom 12:25: „Hľaďte, aby ste neodbyli Toho, ktorý hovorí! Lebo ak tamtí neušli odbyjúc toho, ktorý hovoril na zemi slová božského zjavenia, tým menej my, ktorí sa odvraciame od Toho z nebies…“ Tu nie je reč o odmietaní Toho, ktorý nás zachraňuje a uzdravuje, ale o odmietaní Toho, ktorý hovorí – proroka, Syna človeka. Je to veľmi vážna vec, ak Boh Pán hovorí a Jeho ľud Jeho hlasu nevenuje pozornosť.
„Dnes, keby ste počuli Jeho hlas, nezatvrdzujte svojich sŕdc ako v tom rozhorčení Boha!“ (Žid 3:15) Musíme počuť Jeho hlas dnes – v tom dni, v ktorom dnes žijeme. To je naše „dnes“.