Obežník Október 2011

Veľmi srdečne Vás všetkých zdravím v drahom mene nášho Pána Ježiša Krista Slovom z 1. Mojžišovej 2:1-2:

„A dokonané boli nebesia i zem i všetko ich vojsko. A Boh dokonal siedmeho dňa Svoje dielo, ktoré činil, a odpočíval siedmeho dňa od všetkého Svojho diela, ktoré učinil.“

Boh vždy dokoná dielo, ktoré započal. Na konci Svojej služby na zemi mohol náš Pán povedať: „…dielo som dokonal, ktoré si mi dal, aby som vykonal.“ (Jn 17:4b) To isté slovo „dokonal“, ktoré je použité v súvislosti so stvorením, nachádzame aj v Novom Zákone, keď náš Pán visel na kríži a zvolal: „Je dokonané!“ (Jn 19:30)

Zasľúbenie dokonania vykupiteľského diela znie: „Lebo Pán povstane ako na vrchu Peracím, bude zúriť ako v údolí v Gibeone, aby učinil svoje dielo, svoje podivné dielo; aby vykonal svoju robotu, svoju čudnú robotu.“  (Iz 28:21)

V Novom Zákone to nachádzame potvrdené: „Vidzte, vy pohŕdači, divte sa a zmiznite, lebo Ja konám dielo za vašich dní, dielo, ktorému neuveríte, keby vám niekto rozprával o ňom.“ (Sk 13:41) Nestačí o tom len počuť, musíme to i prežiť. Niektorí tým opovrhujú, iní sa radujú a majú účasť na tom, čo Boh koná.

Boh mal s ľudstvom od počiatku plán spásy, ktorý v priebehu času vykonával a ktorý bezpochyby dovedie k záveru. Vždy znova a znova zasahoval do ľudských dejín výberom jednotlivcov za svojich prorokov, skrze ktorých mohol hovoriť a konať (Am 3:7). Priame Božie povolanie a poslanie prinieslo vždy výsledok, bez jedinej výnimky. Praví veriaci vo svojom čase zvesť poznali a mali účasť na tom, čo Boh v ich dňoch konal, ako nám jasne ukazujú nasledujúce príklady:

O Noachovi čítame: „Ale Noach našiel milosť v očiach Pánových.“  (1M 6:8)

Noach poverenie prijal a vykonal ho: „A Noach učinil všetko tak, ako mu prikázal Boh; tak učinil.“ (1M 6:22)

Kto uveril tomu, čo prorok zvestoval, totiž, že príde potopa, vstúpil do archy. Tí, ktorí neuverili, zostali vonku. Napokon, tak ako bolo predpovedané, dážď padol, nastala potopa a všetci ľudia, ktorí Noachovmu posolstvu neuverili, zahynuli. Ale pre tých, ktorí mu uverili a vošli do archy, bolo posolstvo ich spasením. 

To, čo sa vtedy stalo, by malo byť pre nás varovaním, pretože Pán povedal: „…ako bolo v dňoch Noeho … tak iste bude aj toho dňa, ktorého sa zjaví Syn človeka.“ (Lk 17:26–30)

Abrahám tiež Bohu veril a konal to, čo mu Pán prikázal: Zanechal svoj domov a presťahoval sa do zeme, ktorú mu chcel Pán dať za dedičstvo. Tam prijal zasľúbenie, že bude mať syna a dediča: „A uveril Pánovi, a on mu to počítal za spravodlivosť.“ (1M 15:6) „…ako je napísané: Učinil som ťa otcom mnohých národov – pred tvárou Boha, ktorému uveril, a ktorý oživuje mŕtvych a volá to, čo nie je, ako čo by bolo…“  (Rm 4:17) Abrahám bol Bohu poslušný a vykonal všetko, čo mu Pán prikázal.

Keď to Boh vyžadoval, bol dokonca pripravený obetovať svojho syna Izáka. Boh však zasiahol a jeho poslušnosť viery odmenil: „Na seba samého som prisahal, hovorí Pán, lebo preto, že si učinil túto vec a neodoprel si mi ani svojho syna, toho svojho jediného, požehnám, áno požehnám ťa a rozmnožiť rozmnožím tvoje semeno tak, že ho bude ako hviezd na nebi čo do počtu a ako piesku, ktorý je na brehu mora, a tvoje semeno zdedí bránu svojich nepriateľov…“ (1M 22:15–17)

Viera a poslušnosť patria vždy dohromady – to platilo pre Abraháma, a to platí aj pre všetkých pravých veriacich. Preto Ježiš povedal: „Ten, kto uverí a pokrstí sa, bude spasený…“ (Mk 16:16) Takže ten, kto sa skutočne stal veriacim, nechá sa pokrstiť. Bez krstu nie je viera nič viac, ako len vyznanie úst. Je predsa napísané: „Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.“  (Jn 3:36) Viera prichádza skrze počutie zvestovaného Slova, stáva sa osobným zjavením, spája nás s Bohom a vedie nás k poslušnosti.

„Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Tedy vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami a že viera bola dokonaná zo skutkov. A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery. Tak podobne aj smilnica Rachab, či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a súrne ich vyslala inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva.“ (Jak 2:21–26)

Týmito skutkami nie sú myslené tie, ktoré robia ľudia podľa vlastného uváženia, ale tie, ktoré robia v poslušnosti viery, podľa Slova Božieho a v Jeho vôli.

O apoštoloch je napísané: „…vyšli a kázali všade a Pán spoluúčinkoval a potvrdzoval Slovo tým, že ho sprevádzali divy…“ (Mk 16:20) Povstalý Pán predsa povedal: „A uverivších budú sprevádzať tieto znamenia…“ (Mk 16:17) Výsledkom je Božie potvrdenie zasľúbenia.

Mojžiš mal v spojení s plánom spásy povolanie a poverenie mimoriadneho významu. „A ukázal sa mu anjel Pánov v plameni ohňa z prostredku kra. A videl, že hľa, ker horí ohňom, a ker nie je strávený od ohňa.“ (2M 3:2) 

Výsledkom bolo vyvedenie Izraela z egyptského otroctva: „Takto hovorí Pán: Môj syn, Môj prvorodený, je Izrael. Povedal som ti: Prepusti Môjho syna, aby Mi slúžil.“ (2M 4:22–23) Tak to Pán zasľúbil už Abrahámovi: „Vedz istotne, že tvoje semeno bude pohostínom v zemi, ktorá nebude patriť im, a budú im, ľuďom tej zeme, slúžiť, a budú ich trápiť štyristo rokov. Ale aj národ, ktorému budú slúžiť, Ja budem súdiť, a potom vyjdú s veľkým majetkom.“ (1M 15:13–14)

Jeho poverenie bolo korunované úspechom – vyjdenie nastalo, Červené more sa rozdelilo a vykúpení prešli jeho stredom po suchej zemi. On sám mohol, skôr ako zomrel, vidieť zasľúbenú zem z hory Nebo (5M 32:49).

Sväté Písmo o ňom hovorí nasledovné: „Ale nepovstal viacej v Izraelovi prorok, ako bol Mojžiš, ktorého by bol tak znal Pán tvárou v tvár…“  (5M 34:10) Kto veril Mojžišovi, veril Bohu a kto veril Bohu, veril Mojžišovi.

Mojžiš povedal domu Izraelovmu: „Je mi dnes stodvadsať rokov; nebudem už viacej môcť vyjsť a vojsť a tak byť vaším vodcom. A Pán mi tiež povedal: Neprejdeš za tento Jordán. Pán, tvoj Boh, On pôjde pred tebou, On vyhladí tie národy spred tvojej tvári, a zaujmeš ich do dedičstva. Jozua pôjde pred tebou, tak ako hovoril Pán.“ (5M 1:2–3) Mojžiš povedal Cirkvi Izraelovej a obzvlášť Jozuemu, ako majú pokračovať, totiž podľa Pánových prikázaní. Potom bola jeho služba ukončená.

Aj Jozue mal Božie poverenie. Jeho mimoriadna úloha je opísaná na niekoľkých miestach Písma (4M 27:18–19, 5M 1:38, 5M 3:28, 5M 31). Aj k nemu Pán hovoril a poveril ho: „Lebo veď či som ti neprikázal: Buď silný a pevný! Netras sa ani sa nestrachuj!? Lebo s tebou je Pán, tvoj Boh, vo všetkom a všade, kamkoľvek pôjdeš.“ (Joz 1:9) Výsledkom bolo, že 12 kmeňov prešlo cez rieku Jordán spolu s truhlou zmluvy, v ktorej bolo Slovo Božie, a zabrali zasľúbenú zem.

„Vtedy hovoril Jozua Pánovi, v deň, v ktorý vydal Pán Amoreja pred synmi Izraelovými, a riekol pred očami Izraela: Slnce v Gibeone, stoj ticho, a mesiac v údolí Ajalon! A slnce stálo ticho, a mesiac stál, dokiaľ sa nepomstil národ na svojich nepriateľoch. Či nie je to napísané v knihe Spravodlivého? A slnce stálo prostred neba a neponáhľalo sa zapadnúť tak asi celý deň.“ (Joz 10:12–13) Kto veril Jozuemu, veril Bohu, ktorý ho poveril, a mal účasť na Božom výsledku. „A nebolo takého dňa pred tým ani potom, aby bol Pán takto počul na hlas človeka, lebo Pán bojoval za Izraela.“ (Joz 10:14) Pán bude aj teraz počúvať na hlas Jeho vyvolených, ktorí k Nemu kričia dňom i nocou, a prichádza deň, ktorý bude pre Cirkev ako žiadny iný predtým v dejinách.

Na záver mohol Boží muž povedať:

„A hľa, ja odchádzam dnes cestou všetkého pozemského, a tedy pamätajte celým svojím srdcom a celou svojou dušou, že nepadlo ani jediné slovo, aby sa nebolo splnilo, zo všetkých zasľúbení požehnania, ktoré hovoril Pán, váš Boh, o vás, všetky sa pri vás naplnili, neostalo z toho nenaplnené ani jediné slovo.“  (Joz 23:14, podľa nem. prekladu)

Dávid, podľa vôle Božej pomazaný kráľ Izraela, mal túžbu priniesť truhlu zmluvy, ktorá bola zhotovená v čase Mojžiša a v čase Jozueho bola prenesená cez rieku Jordán, na jej právoplatné miesto.

„Vtedy povedal Dávid: Nikto nemá nosiť truhlu Božiu iba Levitovia; lebo ich si vyvolil Pán na to, aby nosili truhlu Božiu a aby mu svätoslúžili až na veky.“ (1Par 15:2)

„A celý Izrael niesol hore truhlu zmluvy Pánovej s radostným krikom a so zvukom surmy, s trúbami a cimbalmi, hlasite hrajúc na citarách a harfách.“ (1Par 15:28)

Korunovanie celej udalosti je vyobrazené v 1. Paralipomenon 16. Toto prežitie by si mal prečítať každý sám. Dávidov oslavný žalm je majstrovským prorockým dielom: „On pamätá na Svoju zmluvu na veky, na Slovo, ktoré prikázal, do tisíc pokolení, na Jeho Zmluvu, ktorú učinil s Abrahámom, a na Jeho prísahu, ktorú prisahal Izákovi. A postavil to Jakobovi za zákon, Izraelovi za večnú Zmluvu povediac: Tebe dám Kananejskú zem za podiel vášho dedičstva!“ (verše 15–18 podľa nem. prekladu).

Šalamún bol Bohom predurčený k tomu, aby vybudoval chrám Pánov. Vrcholný bod nastal, keď nadprirodzený oblačný stĺp naplnil svätyňu svätých, čím Pán sám naplnil zasľúbenie (1Par 17:11–12, 22:9–10):

„A Pán naplnil Svoje Slovo, ktoré hovoril. Lebo som nastúpil na miesto Dávida, svojho otca, a sedím na tróne Izraelovom, tak ako zasľúbil Pán, a vystavil som dom menu Pána, Boha Izraelovho.“ (1Kr 8:20 podľa nem. prekladu)

Každý muž Boží obdržal presné pokyny – čo má hovoriť a konať.

Prorok Eliáš dostal Božie poverenie, keď deti Izraela znova dosiahli bod zlomu. Počas obdobia hladu mu prikázal vzkriesiť syna vdovy a zachovať ich oboch nažive. Je tam hovorené o oleji a nádobe, rovnako ako v ev. Matúša 25, kde čítame o oleji, lampách a nádobách.

„Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraelov, že galeta múky sa nevytroví, ani nebude chýbať v nádobe oleja až do toho dňa, v ktorý dá Pán dážď na zem. A išla a učinila podľa slova Eliášovho. A tak jedla ona i on i jej dom za mnoho dní. Galeta múky sa neminula, ani nechýbalo z nádoby oleja, podľa slova Pánovho, ktoré hovoril skrze Eliáša.“ (1Kr 17:14–16) Bez ohľadu na to, koľko oleja počas tých rokov potrebovali, nádoba ostala plná. Nezáležalo na tom, koľko bochníkov chleba upiekli, nádoba zostala plná. Bolo to Tak hovorí Pán a tak sa to stalo.

Na základe toho, čo sa stalo, vdova spoznala, že Eliáš bol prorok: „Na to povedala žena Eliášovi: Toto už teraz viem, že si ty muž Boží, a že Slovo Pánovo je v tvojich ústach pravdou.“ (1Kr 17:24)

Následne prišiel kľúčový moment rozhodnutia na hore Karmel:

„Vtedy pristúpil Eliáš ku všetkému ľudu a povedal: Dokedy budete kulhať na obe strany? Ak je Pán Bohom, nasledujme ho, a ak je ním Bál, iďte za ním! A ľud mu neodpovedal ani slova.“ (1Kr 18:21)

Muž Boží, nezastrašený 450 prorokmi Bála a 400 prorokmi Ašery, vybudoval nanovo oltár. Vzal 12 kameňov predstavujúcich 12 kmeňov Izraelových, zvolal ľud dohromady, naplnil 4 sudy s vodou a vylial ich na obeť, a to dohromady trikrát. Áno, a potom prišla odpoveď, pretože muž Boží vykonal všetko podľa Pánovho príkazu:

„A stalo sa o čase, keď sa obetuje obetný dar večerný, že pristúpil prorok Eliáš a riekol: Pane, Bože Abrahámov, Izákov a Izraelov, nech sa dnes pozná, že si ty Boh Izraelovi, a ja že som tvoj služobník a že všetko toto učinil som Tvojím Slovom. Vyslyš ma, Pane, vyslyš ma, aby poznal tento ľud, že ty, Pane, si Boh, a že si to Ty, ktorý si obrátil jeho srdce naspäť.“  (1Kr 18:36–37)

Služba proroka Eliáša dosiahla svoj Boží výsledok pre celý Izrael. Pretože tak je napísané: „…si to Ty, ktorý si obrátil jeho srdce naspäť.“ Všimnite si – nie ich hlavy, kde sa diskutuje, ale srdcia, kde prebýva viera.

Boh sám obrátil srdcia Svojho ľudu a použil na to proroka Eliáša s posolstvom hodiny:

„Vtedy padol oheň Pánov a strávil zápalnú obeť i drevo i kamene i prach, i vodu, ktorá bola v jarku, zlízal. Keď to uvidel všetok ľud, vrhli sa všetci na svoju tvár a zvolali: Pán, On je pravý Boh! Pán, On je pravý Boh!“  (1Kr 18:38–39 podľa nem. prekladu)

Kuľhaniu na obe strany, pobehovaniu za kňazmi Bála a Ašery bol koniec, pretože padlo Božie rozhodnutie a ľud prevolal: 

„Pán, On je pravý Boh! Pán, On je pravý Boh!“

Služba Eliáša bola korunovaná mocným výsledkom. Hlad skončil a padol bohatý dážď (1Kr 18:41–46). Boh Pán dal potvrdenie a neskôr zasľúbenie.

„Hľa, Ja vám pošlem proroka Eliáša, prv ako príde deň Pánov, veľký a strašný.“ (Mal 4:5)

Toto zasľúbenie malo a má taký veľký význam v pláne spásy, že ho náš Pán v Novom Zákone potvrdil. Keď sa Ho učeníci pýtali na príchod Eliáša, odpovedal im týmito slovami: „Eliáš pravda príde prv a napraví všetko.“  (Mt 17:11)  

Aby bolo všetko založené na svedectve dvoch alebo troch svedkov, čítame aj v ev. Marka 9:12: „Eliáš pravda príde prv a napraví všetko.“ To je Tak hovorí Pán a malo sa to stať predtým, než príde deň Pánov.

Služba Jána Krstiteľa bola korunovaná veľkým úspechom: Prichádzali k nemu zástupy z Judska a Jeruzalema, počúvali jeho kázanie a nechali sa pokrstiť (Mk 1:1–8). „Ale farizeovia a zákonníci pohŕdli radou Božou sami proti sebe nie súc pokrstení od neho.“ (Lk 7:30) On bol zasľúbený prorok, pripravovateľ cesty pri prvom príchode Pána (Mal 3:1). Odmietnuť Jána a jeho službu znamenalo zavrhnúť radu Božiu. 

Náš Pán ho potvrdil: „Lebo toto je ten, o ktorom je napísané: Hľa, Ja posielam Svojho anjela pred Tvojou tvárou, ktorý pripraví Tvoju cestu pred Tebou.“ (Mt 11:10)

Aj to, že Marek spojil službu pripravovateľa cesty s Izaiášom 40:3 a Malachiášom 3:1 má veľký význam:

„Počiatok evanjelia Ježiša Krista, Syna Božieho, bol, ako je napísané v prorokoch: Hľa, ja posielam Svojho anjela pred Tvojou tvárou, ktorý pripraví Tvoju cestu pred Tebou. Hlas volajúceho na púšti: Prihotovte cestu Pánovu, čiňte priame Jeho chodníky! Ján vystúpil krstiac na púšti a kážuc krst pokánia na odpustenie hriechov.“ (Mk 1:1–4)

Zástupy počuli, ako hovorí: „Ja vás krstím vodou na pokánie; ale Ten ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja, ktorého obuv nosiť nie som hoden – Ten vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom.“ (Mt 3:11) V deň letníc Peter odpovedal tisícom ľudí, ktorí jeho kázanie počúvali a uverili mu: „Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha. Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deťom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých- a koľkýchkoľvek si povolá Pán, náš Boh.“ (Sk 2:38–39)

Tak iste, ako Nový Zákon nášho milovaného Vykupiteľa naplnením Biblických zasľúbení započal, tak iste naplnením Biblických zasľúbení aj skončí. Jedno z najdôležitejších zasľúbení týkajúcich sa konca času milosti je vystúpenie Bohom poslaného človeka so službou, ako mal Eliáš.

Skrze Jána Krstiteľa sa naplnilo: „A mnohých zo synov Izraelových obráti k Pánovi, ich Bohu. A on sám pôjde pred Ním v duchu a v moci Eliášovej obrátiť srdcia otcov na deti a neposlušných k rozumnosti spravodlivých, aby prihotovil Pánovi pripravený ľud.“ (Lk 1:16–17) Teraz sa vrátia srdcia detí Božích k viere otcov na počiatku, a preto sa napĺňa druhá časť zasľúbenia o Eliášovi z Malachiáša 3:23–24: „…a srdce synov na ich otcov…“ (v. 24b) Božie Slovo je dokonalé.

Jána Krstiteľa sa spýtali: „«A čo teda? Či si ty Eliáš?» A povedal: «Nie som». «Či si ty ten prorok?» A odpovedal: «Nie. … Ja som hlas volajúceho na púšti: Urovnajte cestu Pánovu! ako povedal prorok Izaiáš.» … tak sa ho opýtali a riekli mu: «A čo tedy krstíš, ak si ty nie Kristus, ani Eliáš ani ten prorok?»“ (Jn 1:21, 23, 25) 

Predchodca prišiel na scénu a predstavil zasľúbeného Spasiteľa hovoriac: „Ten, ktorý má nevestu, je Ženích, a priateľ Ženíchov, ktorý tam stojí a čuje ho, veľmi sa raduje pre hlas Ženícha. Nuž táto moja radosť sa splnila.“  (Jn 3:29)

Keď sa po mocnom prežití na hore premenenia učeníci pýtali Majstra prečo zákonníci očakávajú Eliáša: „Ježiš povedal a riekol im: Eliáš pravda príde prv a napraví všetko.“ (Mt 17:11) Ohľadom Jána Krstiteľa je napísané: „Eliáš už prišiel, a nepoznali ho, ale mu urobili všetko, čo chceli. Tak bude od nich trpieť aj Syn človeka.“ (Mt 17:11–12)

Bolo to dvojnásobné potvrdenie Pánom samým. Najprv potvrdenie Eliáša, ktorý ešte mal prísť, a potom potvrdenie Jána, Jeho predchodcu, ktorého služba sa už skončila. Eliáš, ktorý mal napraviť všetky veci, mal prísť na scénu predtým, ako skončí čas milosti, totiž predtým, ako príde veľký a strašný deň Pánov, predtým, ako sa slnko obráti na tmu a mesiac na krv (Joel 3, Sk 2:20). Ján vystúpil na začiatku dňa spásy, ktorý aj dnes ešte stále trvá (Iz 49:6–8, 2Kor 6:2).

Tým je otázka Eliáša zodpovedaná: raz Jánom Krstiteľom a teraz prorokom pri druhom príchode Krista.

V celom Starom Zákone vidíme cesty Božie s prorokmi a s Izraelom. Potom bol postavený most zo Starého do Nového Zákona: „Zákon i proroci až po Jána: odvtedy sa zvestuje kráľovstvo Božie, a každý sa nasilu tisne do neho.“ (Lk 16:16, Mt 11:12–15)

Peter bol mužom prvej hodiny. Práve Jemu Pán povedal: „a dám ti kľúče nebeského kráľovstva, a čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi; a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi.“  (Mt 16:19)

Bol to práve Peter, ktorý si vo vrchnej sieni, kde učeníci očakávali na vyliatie Ducha Svätého, uvedomil svoju úlohu: „A v tých dňoch vstal Peter v strede učeníkov (a bol tam zhromaždený zástup asi sto dvadsať duší) a povedal: Mužovia bratia, muselo sa naplniť písmo*.“ (Sk 1:15–26, Ž 41:10, Ž 109:5, Jn 13:18) Peter podľa Písma vyjasnil Judášov prípad a Matej prevzal službu apoštola, ktorá bola Judášovi vzatá. 

Hneď po vyliatí Svätého Ducha v deň založenia Novozákonnej Cirkvi (Sk 2) použil Peter kľúče kráľovstva nebeského pri oslovení zástupov, ktoré sa rýchlo zhromaždili, keď im na základe Svätého Písma ukázal, čo sa stalo: „Ale Peter zastanúc si s jedenástimi povýšil svoj hlas a povedal im: Mužovia Židia, aj vy, ktorí bývate v Jeruzaleme, všetci, nech vám je toto známe, a počujte moje slová!“ (verš 14).

Potom im zvestoval radu Božiu, počnúc zasľúbením o vyliatí Svätého Ducha v Joelovi 2, spomínajúc súvisiace miesta Písma v Starom Zákone a dokazujúc, že v Ježišovi Kristovi sa naplnilo všetko, čo bolo o Ňom predpovedané, o Jeho utrpení, umieraní, vzkriesení a nanebovstúpení.

Ešte dnes by mal byť každý kazateľ preskúšaný, aby sme videli, ako obstojí v porovnaní s Petrom, mužom Božím, apoštolom, ktorému Pán dal kľúče kráľovstva nebeského. Posledné kázanie kázané pod inšpiráciou Svätého Ducha musí a bude súhlasiť s prvým kázaním – posledný vodný krst musí byť a bude rovnaký, ako ten prvý. To, čo sa učilo a konalo v Novozákonnej Cirkvi na úplnom počiatku, platí po celý čas, kým je Cirkev Ježiša Krista na zemi. Tu sa nejedná o katolícku, ortodoxnú, anglikánsku, luteránsku ani žiadnu inú organizovanú cirkev, ale o Cirkev Ježiša Krista, o ktorej náš Pán sám povedal: „…Ja chcem budovať Moju Cirkev…“ – a brány pekla ju nepremôžu.

Všetky ľuďmi založené denominácie zaviedli svoje vlastné vyznania viery. Existuje napríklad chalcedonsko-nicejské vyznanie viery, ktoré bolo uznané v roku 381 oficiálnym hlasovaním cirkevného koncilu. Vtedy Theodozius I. vyhlásil vieru v trojjedinosť za štátne náboženstvo. Cirkev Ježiša Krista však prijíma len jedno vyznanie viery a to nie je napísané v žiadnom katechizme, ale výhradne v Biblii: „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst…“ (Ef 4:5)

Peter, ktorý počul misijné poverenie z úst nášho Pána a správne mu porozumel, zhrnul to, čo bolo povedané v Matúšovi 28:18-20, ev. Marka 16:14-20, ev. Lukáša 24:44-51 a ev. Jána 20:19-23, kde hovorí o zvestovaní, o viere, o odpustení hriechov a o vodnom krste.

Výsledok jeho kázania bol nasledovný: „A keď to počuli, boli hlboko dojatí, až do srdca, a povedali Petrovi a ostatným apoštolom: Čo máme robiť, mužovia bratia? A Peter im povedal: Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha. Lebo vám patrí to zasľúbenie a vašim deťom a všetkým na široko-ďaleko, ktorých- a koľkýchkoľvek si povolá Pán, náš Boh. A tiež aj inými viacerými slovami dôrazne svedčil a napomínal ich a hovoril: Zachráňte sa od tohto pokolenia krivoľakého. A tak tí, ktorí ochotne prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť a pripojilo sa toho dňa okolo troch tisícov duší.“ (Sk 2:37-41)

Toto je kázanie, ktoré je a naveky bude jediným platným vzorom, pretože Cirkev Ježiša Krista je vybudovaná na základe apoštolov a prorokov (Ef 2:19-20). Pokánie, viera, vodný krst, krst Svätým Duchom – všetko bolo kázané, všetko bolo prežité a pre pravých veriacich Biblie to zostane platné až do konca.

Keď povstali kontroverzné otázky, ako napr. v Skutkoch 15, zišli sa apoštolovia a starší. Tam čítame: „A po mnohom dohadovaní sa povstal Peter a povedal im: Mužovia bratia, vy viete, že si Boh od dávnych dňov vyvolil medzi nami, aby skrze moje ústa počuli pohania slovo evanjelia a uverili.“ (v. 7)

Peter, muž prvej hodiny, vykonal svoj Boží úrad. Neváhal vyznať, že si ho Boh vybral, aby kázal Slovo pohanom. Dôkaz, že obrátenie pohanov bolo pravé, môžeme nájsť vo veršoch 8 a 9: „A Boh, ktorý zná srdce, im dal svedectvo dajúc im Svätého Ducha ako i nám a neurobil nijakého rozdielu medzi nami a medzi nimi očistiac vierou ich srdcia.“ Boh zachraňuje rovnako bez ohľadu na to, či sa jedná o Židov alebo pohanov – a to až do dnes.

Povedzme to jasne ešte raz: Prvý krst veriacich v deň letníc bol vykonaný v mene Pána Ježiša Krista. Tak bolo pokrstených 3 000 veriacich v Jeruzaleme, potom veriaci v Samárii (Sk. 8:16), aj tí v Cézarei v kap. 10:48 a v kap. 19:5 tí v Efeze a tak budú pokrstení aj poslední veriaci. Učenie trojjedinosti, ktoré bolo zavedené v 4. storočí, ako aj trojjediný krst sú oba nebiblické. Taktiež kropenie vodou na čelo, ako ho prijal Konštantín na svojej smrteľnej posteli v roku 337, je úplne nebiblické. Keď svedčí o vodnom krste Sväté Písmo, tak jedine o krste ponorením. Tak pokrstil Ján Krstiteľ nášho Pána a Vykupiteľa v rieke Jordán: „A keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa mu nebesia, a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval akoby holubica a prichádzal na Neho.“ (Mt 3:16) Tak boli pokrstení všetci veriaci v čase apoštolov, napríklad eunuch v Skutkoch 8:38: „A rozkázal vozu, aby postál, a zišli obidvaja do vody, Filip aj eunúch, a pokrstil ho.“

Peter, Pánom povolaný a vyvolený apoštol, kázal plné evanjelium Ježiša Krista vrátane pokánia, viery, vodného krstu a krstu Svätým Duchom a všetci, ktorí jeho kázanie počuli a verili mu, prežili plné spasenie tak, ako sa to stalo v dome Kornélia v Skutkoch 10. Vo svojom kázaní to zdôraznil vzhľadom na Ježiša Krista: „Jemu vydávajú svedectvo všetci proroci, že odpustenie hriechov dostane skrze jeho meno každý, kto verí v neho. A kým Peter ešte hovoril tieto slová, zostúpil Svätý Duch na všetkých, ktorí počúvali slovo.“ (v. 43-44) 

Takže žiadny úradný úkon, ale najprv kázanie, potom viera poslucháčov, potom odpustenie hriechov ako osobné prežitie spásy, nasledované vodným krstom a krstom Duchom Svätým.

Tak ako už v prvom kázaní, aj v dome Kornélia prikázal Peter tým, ktorí uverili, pokrstiť sa: „A rozkázal ich pokrstiť v mene Pána Ježiša Krista.“ (v. 48) 

Apoštol Peter, ktorý mal zvláštnu zodpovednosť, dokonale prežil korunovanie svojej služby a Boh Sám o tom zložil svedectvo. Svoje poverenie vykonal aj prostredníctvom svojich listov, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou Nového Zákona.

Našim ďalším svedkom bude Pavol. Pri jeho obrátení bolo povedané: „… lebo on mi je vyvolenou nádobou, aby zaniesol Moje meno i pred pohanov i pred kráľov i pred synov Izraelových…“ (Sk 9:15)

Bol vyvoleným nástrojom pre vyvolených a prijal zvláštne poverenie kázať pohanským národom. Na základe Božích pokynov, ktoré prijal vo videní, Ananiáš povedal: „Saule, bratu, Pán ma poslal, Ježiš, ktorý sa ti ukázal na ceste, ktorou si išiel sem, aby si prezrel a bol naplnený Svätým Duchom.“ (v. 17B) Pavol prežil svoje obrátenie s vodným krstom a krstom Duchom Svätým (Sk 9:17-18).

Okrem toho je nám o jeho prežití podaná nasledujúca správa: „A on povedal: Boh našich otcov si ťa vopred vyvolil, aby si poznal Jeho vôľu a videl toho Spravodlivého a počul hlas z Jeho úst…“ (Sk 22:14)

Pán Sám mu prikázal: „Choď, lebo ťa vyšlem ďaleko medzi pohanov.“  (22:21 B)

V Jánovi 13:20 povedal: „Amen, amen vám hovorím, že ten, kto prijíma toho, koho by som poslal, Mňa prijíma; a kto Mňa prijíma, prijíma toho, ktorý Mňa poslal.“ Božské poslanie sa deje v priamom spojení s Božím plánom spásy. Všetci, ktorí sú z Boha, prijmú posla, ktorého poslal, tak isto ako posolstvo.

Pavol prežil Biblické obrátenie, Biblický vodný krst, Biblický krst Duchom Svätým a Biblické povolanie a poverenie. Vedel, kde a kedy nastalo jeho obrátenie a stretnutie s Kristom, totiž napoludnie blízko Damašku. (Sk 22:6)

Vo svojom prvom liste malému domácemu zboru v Ríme sa preto predstavil takto: „Pavel, sluha Ježiša Krista, povolaný apoštol, oddelený k evanjeliu nášho Boha, ktoré vopred zasľúbil skrze Svojich prorokov vo Svätých Písmach…“ (Rm 1:1-2)

Bol ustanovený Bohom a vo svojich listoch sa zaoberal každou Biblickou témou, každým Biblickým učením – od vyvolenia, ospravedlnenia, posvätenia, krstu Svätým Duchom, darov Ducha až po ovocie Ducha. Napísal Novozákonný »Zborový poriadok«, zaoberal sa témou päťnásobnej služby (Ef 4) v Cirkvi, ukázal správne miesto starším, diakonom, nosičom darov, mužom, ženám a všetkým ostatným a hovoril o návrate Pána. Neexistovala téma, ktorá sa týkala Cirkvi, ktorú by detailne neprebral.

V liste Galaťanom v mimoriadnej Božej autorite zdôraznil, že každý, kto káže iné evanjelium, je prekliaty. Nenaučil sa ho od človeka v triede biblickej školy alebo kňazského seminára, ale ho prijal priamo, zjavením Ježiša Krista (Gal 1:6-12) a to, čo kázal, bolo v dokonalom súlade s tým, čo kázal Peter a apoštolovia (Gal 2). Keď Pavol prišiel do Efezu, stretol sa s učeníkmi, ktorí boli pokrstení Jánom Krstiteľom, a kázal im. „Keď to počuli, dali sa pokrstiť na meno Pána Ježiša. A keď potom vzložil na nich Pavel ruky, prišiel na nich Svätý Duch a hovorili jazykmi a prorokovali.“ (Sk 19:5-6)

Peter, Ján, Jakub, Pavol – ani jeden z nich a nikto iný nikdy nepoznal Boha učineného z troch osôb, trojjedinosť, trojjediný krst alebo prežehnávanie sa v mene Otca, Syna a Svätého Ducha. Neexistuje ani jedno miesto Písma, kde by bola použitá táto trojičiarska fráza. Až v 4. storočí bol citát v ev. Matúša 28 zle vyložený a nesprávne použitý. V originálnych rukopisoch, ako to potvrdzuje sám Eusebius, stojí: „…a krstite ich do Môjho mena!“ (poznámka pod čiarou v gréckom preklade Biblie Aland/Nestle Novum Testamentum). Súčasná verzia neexistovala v kánone až do roku 367.

Prvých tristo rokov prešlo bez pápežov, bez kardinálov a bez kňazov. Po starostlivom preskúmaní medzinárodnej cirkevnej histórie objavíme, že ani jeden z tzv. „cirkevných otcov“ nezostal v učení prvých apoštolov. Odchýlky začali hneď po čase apoštolov. Či už to bol Polykarp, Ireneus, Ignatius, Justinián, Tertulián (prvý, ktorý vynašiel trojjedinosť), Cyprián, Origenes alebo Augustín: Ani jeden z nich nemohol svedčiť o Biblickom obrátení, vodnom krste, krste Svätým Duchom alebo povolaní, nikto z nich nemal prežitie s Kristom, všetci len prijali kresťanstvo ako náboženstvo.

Hlavne od času Ignácia a Justiniána každý z nich preklínal Židov a nazýval ich vrahmi Božími a vrahmi Krista. Vo svojich knihách Opäť zaspieval kohút a Kriminálne dejiny kresťanstva Dr. Karlheinz Deschner sumarizuje výroky, ktoré cirkevní otcovia vyslovili proti Židom. Zatiaľ čo Boha Izraelovho – Elohim Jahveh Elohim Echad („Boh Pán je Boh jeden“, pozn. prekl.), v ktorého Židia verili, odmietli, prijali namiesto neho trojjediného boha pohanov, ktorého predstavili ako „svätú trojjedinosť“. To je rúhanie sa večnému Bohu, ktorý v prvom prikázaní povedal: „Ja som Pán, tvoj Boh … nebudeš mať iných bohov okrem Mňa.“ (2M 20:2–3)

„Ja som Pán, a niet viacej nikoho; nie je Boha okrem Mňa. Opásal som ťa, hoci ma neznáš…“ (Iz 45:5)

Boh Pán vždy prisahal len Sám na Seba: „Na Seba Samého som prisahal, hovorí Pán…“ (1M 22:16 A)

V Izaiášovi 45:22–23 hovorí: „Obráťte sa ku Mne, aby ste boli spasené, všetky končiny zeme! Lebo Ja som Boh, a žiadny iný! Prisahal som Sám na Seba, z mojich úst vyšla pravda, ktorá je nezlomná: Predo Mnou sa skloní každé koleno, na Mňa bude prisahať každý jazyk.“ (podľa nem. prekladu) V hebrejskej Biblii stojí 6 356-krát v jednotnom čísle: „Pán Boh“ – Elohim Jahveh.

Aj písma Nového Zákona hovoria vždy o jedinom Bohu:

„A Ježiš mu odpovedal, že prvé prikázanie je: Čuj, Izraelu, Pán, náš Boh, je Pán Sám!“ (Mk 12:29 podľa nem. prekladu)

„A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (Jn 17:3)

„…pretože je jeden Boh, ktorý ospravedlní obriezku z viery, aj neobriezku vierou.“ (Rm 3:30)

„A prostredník nie je prostredníkom jedného, ale Boh je jeden.“  (Gal 3:20)

„Ja som Alfa i Omega, počiatok i koniec, hovorí Pán, Boh, ktorý je a ktorý bol a ktorý príde, ten Všemohúci.“ (Zj 1:8)

„A hľa, trón stál na nebi, a na tróne sedel Jeden.“ (Zj 4:2, podľa nem. prekladu)

Žiadny prorok ani apoštol nikdy nehovorili o troch večných osobách. Biblia ani raz nehovorí o „Bohu Synovi“, ale vždy o Synovi Božom, a ani raz o „Bohu Svätom Duchu“, vždy o Duchu Božom alebo o Svätom Duchu.

Jeden Všemohúci, jeden Večný, jeden je Stvoriteľ, Spasiteľ, Kráľ, Sudca, všetko vo všetkom. On Sám sa kvôli našej spáse zjavil ako Otec v nebesiach, ako Syn na zemi a skrze Svätého Ducha v Cirkvi. 

Musí nám byť dovolené položiť otázku: Existuje organizovaná cirkev alebo denominácia, kazateľ alebo evanjelista, ktorý káže pôvodnú verziu – plné evanjelium spolu s pokáním, obrátením, obnovením, znovuzrodením, jediným platným Biblickým vodným krstom v mene Pána Ježiša Krista – „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst…“ (Ef 4:5) – a krstom Svätým Duchom (Mt 3:11), ako nám je to zanechané v Svätom Písme? „… totiž že Ján krstil vodou, ale vy budete pokrstení Svätým Duchom už o nie mnoho dní.“ (Sk 1:5) Dokonca aj najznámejší televízni evanjelisti sa viac zaujímajú o prezentovanie sociálneho evanjelia alebo evanjelia zázrakov či prosperity namiesto originálu, ktorý nám je zanechaný v Svätom Písme. A to nie je všetko: Dokonca nazývajú Biblický vodný krst v mene Pána Ježiša Krista falošným učením, kacírstvom. Podľa toho musel byť Peter prvý, Filip druhý a Pavol tretí falošný učiteľ a kacír. Väčšina z nich verí rímskemu spôsobu krstu a nie tomu jeruzalemskému – Biblickému, apoštolskému.

Organizované cirkvi sa budú naďalej držať svojich prebratých historických náboženských tradícií. Napriek svojej rozdielnosti majú jedno vyznanie viery, ktoré je označované ako apoštolské, ale v skutočnosti apoštolským nie je, pretože nepochádza od apoštolov. Keď sa jedná o vodný krst, je obrovský rozdiel medzi učením, že znovuzrodenie sa deje skrze pokropenie vodou na čelo novorodenca, a skutočným prežitím nového zrodu veriaceho skrze Slovo a Ducha. Všetky organizované cirkvi bez výnimky si obľúbili teológiu výkladu a spoliehajú na vlastné piliere – trojjedinosť a trojjediný krst.

Toto je po 2 000 rokoch tragický výsledok. Sebavedome povstávajú falošní kristovia a pomazaní, ktorí zvádzajú mnohé duše presne tak, ako to Ježiš predpovedal (Mt 24). Veľké odpadnutie, ktoré predpovedal Pavol v 2. Tesaloničanom 2, sa stalo realitou. Títo divotvorcovia budú musieť strpieť odmietnutie Pána: „Odíďte odo mňa, páchatelia neprávosti!“  (Mt 7:21-23) 

Tieto veci museli byť spomenuté, pretože kresťanské cirkvi sa nevracajú späť k učeniam nášho Pána, ako boli zvestované apoštolmi, ale sa namiesto toho spoliehajú na učenia, ktoré postupne vznikali od času založenia kresťanského štátneho náboženstva v 4. storočí. Z viac ako tisícky účastníkov koncilu v Nicei hlasovalo 318 za učenie trojjedinosti, v ktorom sa kladie dôraz na osobu Syna, ktorá má byť rovnako večná ako Otec. V roku 386 bol potom za tretiu osobu oficiálne vyhlásený Svätý Duch.

Z Biblického pohľadu je kresťanstvo, ktoré bolo vytvorené počas koncilov, sfalšovaním. Nič v ňom nie je v skutočnom súlade so Slovom Božím, nič nie je Biblické, nič nevedie ku Kristovi ani apoštolom. Je zložené z neporozumení, cirkevných učení a dogiem. Kristus nemá žiadneho námestníka-zástupcu a Peter nikdy neustanovil svojho nástupcu. Biblia nepozná žiadne učenie o Márii, žiadnu sprostredkovateľku alebo ženskú obhajkyňu. Mária naplnila svoju jedinú úlohu: „Hľa, panna počne a porodí syna, a nazovú jeho meno Immanuel, čo je preložené: S nami Boh.“  (Mt 1:23, Iz 7:14) „…a hľa, počneš v živote a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš.“ (Lk 1:31) Potom je spomenutá už len raz, v Skutkoch 1:14, keď sa modlila spolu so 120-imi za krst Duchom Svätým. Ani o blahorečení alebo svätorečení mŕtvych nenachádzame v Svätom Písme žiadnu zmienku.

Po založení štátnej cirkvi nasledovalo násilné pokresťančovanie a prenasledovanie židov a všetkých tých, ktorí dobrovoľne nevstúpili do rímskej štátnej cirkvi. Len v siedmich krížových výpravách v rokoch 1095 až 1292 boli kruto zavraždené milióny ľudí, pretože odmietli pobozkať krucifix a prijať kresťanské náboženstvo. Inkvizícia, prenasledovanie bosoriek, protireformácia a prenasledovanie hugenotov mali taktiež na svedomí mnohé ľudské životy. V mene štátneho kresťanstva bolo preliate ohromné množstvo nevinnej krvi.

Pri bližšom skúmaní však zistíme, že žiadna z organizovaných cirkví, či už katolícka, ortodoxná alebo anglikánska, či kresťanské cirkvi na Blízkom východe alebo akékoľvek iné, nie sú v skutočnom súlade s prvotnou Cirkvou v učení ani praxi. Všetky majú svoje vlastné evanjelium, ktoré je úplne iné ako to, ktoré zvestovali apoštolovia na počiatku a ktoré je nám v Slove Božom jasne a zreteľne zanechané. Napriek tomu služba, ktorú Pavol vykonal v Božom poverení pre pravých veriacich vo všetkých časoch a i pre nás teraz v konečnom čase, nebola zbytočná.

Za ďalšieho svedka povoláme apoštola Jána, ktorý na ostrove Patmos prijal záverečné zjavenie Ježiša Krista a videl všetko, čo sa stane až do konca času. Vo svojich listoch písal milovaný učeník Ježiša hlavne o láske Božej, pretože Boh je láska. Zdôraznil, že žiadna lož nemá pôvod v pravde: „Nepísal som vám preto, že neznáte pravdy, ale že ju znáte, a že žiadna lož nie je z pravdy.“ (1J 2:21)

Rovnako ako Pavol, aj on odhalil antikrista, ako človeka hriechu a bezzákonnosti, ktorý sa povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Boh alebo bohoslužba. Ján sa pýtal: „A kto je lhár? Predsa ten, kto zapiera, že Ježiš je Boží pomazaný. To je antikrist, ktorý zapiera Otca a Syna.“  (v. 22 podľa nem. prekladu) Takže sa nejedná o druhú osobu Boha, ale o Krista, Mesiáša, Pomazaného, pretože Boh bol v Kristu a zmieril svet sám so Sebou (2Kor 5:19).

„Všetko mi je vydané od môjho Otca, a nikto nezná Syna, iba Otec, ani Otca nezná nikto, iba Syn, a ten, komu by Syn chcel zjaviť.“  (Mt 11:27)

O návrate Krista Ján napísal: „A práve teraz, dieťatká, zostávajte v Ňom, aby sme, keď sa ukáže, smeli mať radostné presvedčenie a nemuseli sme pri Jeho návrate pred Ním zahanbene odstúpiť.“ (1J 2:28 podľa nem. prekladu) To je adresované obráteným, znovuzrodeným veriacim, pokrsteným vo vode a v Duchu, ktorí očakávajú návrat Krista. „Milovaní, teraz sme deťmi Božími a ešte nie je zjavené, čo budeme. Ale vieme, že keď to bude zjavené, budeme ako On, lebo ho budeme vidieť tak, ako je.“ (1J 3:2, podľa nem. prekladu) Všetky Jánove písma, až do posledného verša jeho 3. listu podávajú mocnú výpoveď „…a to pre pravdu, ktorá zostáva v nás a bude s nami naveky.“ (2J 2) „Väčšej radosti nad to nemám, než aby som počul, že moje deti chodia v pravde.“ (3J 4)

Našou hlavnou témou je 22 kapitol v knihe Zjavenia Jána a ich prorocký význam, veci, ktoré mu boli ukázané a povedané a ktoré majú pre nás v konečnom čase mimoriadny význam: sedem listov zborom, sedem pečatí, sedem trúb súdov a sedem čiaš, to, čo sa dozvedel o pravej Cirkvi Ježiša Krista (kap. 12), ktorá je zobrazená ako žena korunovaná dvanástimi hviezdami, totiž učením dvanástich apoštolov, a je prenasledovaná, alebo o odpadlej cirkvi, ktorá je opísaná v 17. kapitole ako žena s nasledovnými vlastnosťami: 

„A žena bola odiata purpurom a šarlátom a bola pokrytá zlatom a ozdobená drahým kamením a perlami a vo svojej ruke mala zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva…

…a na svojom čele mala napísané meno: Tajomstvo, Veľký Babylon, Mater smilníc a ohavností zeme…

…A videl som ženu, že bola opilá krvi svätých a krvi svedkov Ježišových. A keď som ju videl, náramne som sa divil… 

A žena, ktorú si videl, je to veľké mesto, ktoré má kráľovstvo nad kráľmi zeme.“ (Zj 17:4-6, 18)

Kapitola 18 nám ukazuje súd hlavného mesta sveta, ktoré stojí na siedmich vrchoch. A presne v tejto súvislosti zaznie z nebies hlas určený ľudu Božiemu: „Vyjdite z neho, Môj ľude, aby ste sa nezúčastnili jeho hriechov a aby ste nedostali z jeho rán.“ (v. 4)

Vtedy naň príde veľký súd: „Beda, beda, to veľké mesto…! v jednej hodine spustlo! 

Veseľ sa nad ním nebo, i vy svätí a apoštolovia a proroci, pretože Boh vykonal váš súd na ňom…

A našla sa v ňom krv prorokov a svätých a všetkých pobitých na zemi.“ (v. 19B, 20, 24)

V kapitole 19 vidíme dokončenie, na ktorom má účasť vykúpená Cirkev. Nevesta Baránka sa pripravila a bude mať účasť na svadobnej hostine v nebesiach (v. 7):

„A riekol mi: Píš! Blahoslavení povolaní k večeri svadby Baránkovej. A zase mi riekol: To sú pravdivé slová Božie.“ (v. 9)

V kapitole 20 nájdeme najprv odkaz na tisícročné kráľovstvo (V. 1-10), potom nasleduje opis posledného súdu:

 „A smrť a peklo boli uvrhnuté do toho ohnivého jazera. Toto ohnivé jazero je tá druhá smrť. A ak niekto nebol nájdený zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do ohnivého jazera.“ (Zj 20:14–15)

Potom z nebies zostupuje nový Jeruzalem: „A ja, Ján, som videl to sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupujúce od Boha z neba, prihotovené ako nevestu, ozdobenú jej mužovi.“ (Zj 21:2)

Áno a vtedy čas pominie a nastúpi večnosť, ktorá nemá žiadny začiatok. Len tí, ktorí skrze vieru v Ježiša Krista prijali večný život, budú večne žiť. „A toto je to svedectvo, že nám Boh dal večný život, a ten život je v Jeho Synovi. Ten, kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života…“

„A vieme, že Syn Boží prišiel a dal nám myseľ, aby sme znali toho Pravdivého a sme v tom Pravdivom, v Jeho Synovi, Ježišu Kristovi. To je Ten Pravdivý Boh a večný život.“ (1J 5:11–12, 20)

Peter a Pavol jasne a zrozumiteľne zaznamenali vieru a učenie Novozákonnej Cirkvi pre všetkých, ktorým je to zjavené. Apoštol Ján najprv napísal listy a potom v knihe Zjavenia zaznamenal všetko, čo videl, totiž to, čo sa bude diať až do času konca – až k novým Nebesiam a novej Zemi.