Maranatha! Pane náš, príď!

„Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a až na veky.“

„Maranatha“ bolo kľúčové slovo medzi veriacimi v prvotnej Cirkvi. Žili v očakávaní blízkeho návratu Krista a boli jedným srdcom a jednou dušou. Tejto nádeje sa držali aj počas prenasledovaní, ktoré prepukli v plnej sile v roku 63 po Kristu počas vlády Nera. Veď to Pán sám predpovedal: 

„Pamätajte na slovo, ktoré som vám povedal, že sluha nie je väčší ako jeho pán. Ak Mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať.“ (ev. Jána 15:20)

Živé očakávanie zasľúbeného návratu Pána (ev. Jána 14:1–3) bolo tiež najdôležitejšou témou listov apoštolov a určite aj ich kázaní.

Ján povzbudzoval veriacich slovami: 

„A teraz, dieťatká, zostávajme v Ňom, aby sme, keď sa ukáže, mali smelú dôveru a neboli zahanbení pred Ním, keď sa vráti.“ (1. Jána 2:28)

Peter písal: „Lebo sme neišli za chytrácky vymyslenými bájkami, keď sme vám oznámili moc a návrat nášho Pána Ježiša Krista, ale ako takí, ktorí sme boli očitými svedkami Jeho veličenstva.“ (2. Petrova 1:16)

Jakub ich uisťoval: „A teda pozhovejte, bratia, až do návratu Pánovho. Hľa, roľník očakáva vzácny plod zeme a čaká naň trpezlivo, až dostane včasný a pozdný dážď.“ (Jakub 5:7)

Pavol sa dokonca mohol odvolať na to tak hovorí Pán:

 „Lebo to vám hovoríme slovom Pánovým, že my živí, ponechaní do príchodu Pánovho, istotne nepredstihneme tých, ktorí zosnuli…“  (1. Tesalonickým 4:15) Vidíme, že tu nie je reč o niektorom z Jeho rôznych príchodov, ale o zasľúbenom návrate Krista.

Aj pre Williama Branhama bol zasľúbený návrat Krista hlavnou témou – od otvorenia pečatí v marci 1963 hovoril o „Neveste“ 870-krát. Pri Svojom návrate vezme nebeský Ženích domov len pripravenú Nevestu. Veď účelom prorockej služby v našom čase bolo skrze božskú zvesť vyvolať pravých veriacich zo všetkého náboženského zmätku a pripraviť ich na druhý príchod Krista. Celá rada Božia je teraz zvestovaná Cirkvi, ktorá je tak obnovovaná do pôvodného stavu a môže byť na konci rovnaká, ako bola pôvodná Cirkev na počiatku.

Výkrik „Maranatha!“ vyjadruje túžbu pravých veriacich, ktorí očakávajú návrat Krista. Maranatha je aramejské slovo a pozostáva z troch výrazov: mar = Pán, ana = náš, tha = príď. „Pane náš, príď.“

V poslednej kapitole svojho prvého listu Korinťanom sa Pavol lúčil týmito slovami: „Pozdrav mojou rukou Pavlovou. Ak niekto nemá rád Pána Ježiša Krista, nech je anatema. Maran atha, Náš Pán ide. Milosť Pána Ježiša Krista nech je s vami!“ (1. Korintským 16:21–23)

Sú ľudia, ktorí Pána milujú, prijímajú Jeho ponuku milosti, a tým aj Božie požehnanie: „Ale všetkým, ktorí Ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími, tým, ktorí veria v Jeho meno.“ (ev. Jána 1:12), a existujú aj ľudia, ktorí ju zamietajú a zostávajú pod kliatbou. Každý jednotlivec sa sám rozhoduje, či uskutočnené, dokonané vykúpenie prijme. Boh chcel, aby boli všetci ľudia spasení a prišli k poznaniu pravdy. (1. Timoteovi 2:4) Avšak len tí, ktorí poznajú, že sú skutočne stratení, a vzývajú meno Pánovo, budú zachránení (Rimanom 10:13). „Jemu vydávajú svedectvo všetci proroci, že odpustenie hriechov dostane skrze Jeho meno každý, kto verí v Neho.“ (Skutky 10:43)

Podľa listu Galatským 1:6–9 sú všetci tí, ktorí kážu iné evanjelium, ako kázali apoštoli, taktiež pod kliatbou. Slová apoštola Pavla udierajú ako blesk a znejú ako hrom Všemohúceho: „Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty!“  (Galatským 1:8) Tomuto výroku musia čeliť všetky kresťanské cirkvi, denominácie a odnože i každý jeden kazateľ. 

Tak ako v každom prebudení, aj medzi tými, ktorí teraz počujú posledné posolstvo vyvolania a znovunapravenia skrze zasľúbenú službu podľa Malachiáša 4:5–6, potvrdenú naším Pánom v ev. Matúša 17:11 a ev. Marka 9:12, sú mnohí povolaní, ale len málo je tých, ktorí sú vyvolení (ev. Matúša 20:16).

Volanie hodiny znie: „Hľa, Ženích prichádza, pripravte sa na stretnutie s Ním!“ Všetky panny ho počujú – všetky sa prebudia a čistia svoje lampy. A predsa sú niektoré múdre a niektoré bláznivé. Múdre sú tí vyvolení, majú olej Ducha, plnosť Ducha vo svojich hlinených nádobách (2. Korintským 4:7) a každé slovo Božie je pre ne chlebom života (ev. Matúša 4:4).

V 1. Kráľovskej 17:14 nachádzame nádherný príklad z času Eliáša, ktorý sa týka nášho súčasného stavu: „Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraelov, že galeta múky sa nevytroví, ani nebude chýbať v nádobe oleja až do toho dňa, v ktorý dá Pán dážď na zem.“ Zasľúbený duchovný pozdný dážď príde práve tak, ako prišiel včasný dážď (Izaiáš 44:3, Joel 3, Zachariáš 10:1, Skutky 2:14–21, Jakuba 5:7 a iné miesta) a nebude nedostatok duchovného pokrmu (1. Timoteovi 4:6). Vykúpení hovoria spolu s Vykupiteľom: „Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu Toho, ktorý ma poslal, a dokonal Jeho dielo.“ (ev. Jána 4:34)

Ktokoľvek vedome prijíma vedenie Ducha Božieho (ev. Jána 16:13, Rimanom 8:14), žije vo všetkých oblastiach úplne normálny život, ale berie prípravu vážne a prijíma zasľúbené dedičstvo spásy, až je nakoniec zapečatený Svätým Duchom (Efezským 1:11–14, Galatským 3:14). Pri príchode Ženícha budú títo jednotlivci spoločne ako Jeho Nevesta Slova pripravení (2. Korintským 11:2) a vojdú na svadobnú hostinu (ev. Matúša 25:10).

Lampy, totiž osvietenie, to majú bláznivé panny tiež, ale chýba im príprava a veria bláznivým ľudským výkladom, kým múdre panny veria len tomu, čo je skutočne napísané v Písme. Len to, čo je skutočne napísané v Biblii, je skutočne biblické. A každé učenie je založené na dvoch, troch alebo dokonca viacerých miestach Písma.

Múdre majú plnosť Ducha, ktorá je zjavená dokonalou láskou Božou: láskou k Nemu, láskou k Slovu a láskou jedného k druhému. Nasledujúce sa prirodzene týka ich: „milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysli a z celej svojej sily. To je prvé prikázanie. A druhé podobné je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako samého seba! Iného prikázania väčšieho nad tieto niet.“ (ev. Marka 12:30–31) Tieto dve veci patria dohromady – ktokoľvek skutočne miluje Boha, miluje taktiež svojho brata, dokonca až k sebaobetovaniu. 

Učeník, ktorého Ježiš miloval, počul, čo Pán povedal svojim protivníkom: „Keby bol Boh vaším otcom, milovali by ste Ma…“ (ev. Jána 8:42)

Svojim učeníkom Majster povedal: „Nové prikázanie vám dávam – aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom. Po tom poznajú všetci, že ste Moji učeníci, keď budete mať lásku medzi sebou.“ (ev. Jána 13:34–35) a „To vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom.“ (ev. Jána 15:17) Dôraz je na výroku: „Ako som Ja miloval vás…“ – presne takýmto spôsobom. 

Apoštol Ján opísal lásku Božiu k nám a bratskú lásku vyžívanú medzi nami navzájom: „Po tom sme poznali lásku Božiu, že On položil za nás svoju dušu. Aj my sme povinní klásť duše za bratov.“ (1. Jána 3:16)

Pravá vyžívaná božská láska je jediným „poznávacím znamením“, že sme skutočne jeho praví učeníci. Láska nikdy nerozdeľuje, dokonca ani pri najťažších skúškach, láska prináša zmierenie a zjednocuje za každých okolností, je pojivom dokonalosti (Kolosenským 3:14). Aby sme zistili, ako každý z nás osobne stojí, musíme sa pozrieť do zrkadla Slova (Jakub 1:19–27). Ktokoľvek hľadí do zrkadla, vždy vidí len sám seba, nikdy nie toho druhého. 

V 1. liste Korintským 13 je nám láska Božia podrobne opísaná. Dokonca aj keby sme vedeli všetky tajomstvá, mohli hovoriť jazykmi ľudí aj anjelov alebo dokonca mali dar proroctva a všetku vieru, nebolo by to ničím, ak by sme nemali lásku. Vyžívaná láska sa prejavuje tak, ako je napísané: „Láska zhovieva, je dobrotivá; láska nezávidí; láska sa nechlúbi, nenadúva sa, nechová sa neslušne, nehľadá svojho vlastného, nerozhorčuje sa, nemyslí na zlé…“  (1. Korintským 13:4–8) Každá z uvedených vlastností je v živote vyvolených realitou. Takto musíme žiť naše životy. Potom nás nepriateľ nebude môcť zo žiadnej z týchto vecí obviniť, pretože Galatským 2:20 bude realitou: „…žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus“ – On žije Svoj život skrze nás. Všetko pominie, dokonca dary Ducha, ale láska Božia ostáva na veky (1. Korintským 13:8).

Boh je láska – On zjavil sám seba vo svojej láske v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi a Spasiteľovi: „Lebo tak miloval Boh svet…“ (ev. Jána 3:16) Láska Božia je vyliata do našich sŕdc skrze naplnenie Duchom (Rimanom 5:5) a je v nás zjavená skrze ovocie Ducha (Galatským 5:22–24). Takto sú všetci znovuzrodení veriaci pokrstení ako údy do tela Kristovho, totiž do Jeho Cirkvi (1. Korintským 12:12–31).

V prvom liste zborom Pán vyčíta veriacim, že priskoro opustili prvú lásku (Zjavenie 2:4). Teraz, na konci, sa musíme k prvej láske opäť vrátiť. Tak ako ženích predkladá svoju ponuku lásky neveste a ona ju musí prijať, aby sa naozaj stala jeho ženou, tak každý, kto chce byť časťou Nevesty Krista, musí prijať ponuku lásky nebeského Ženícha, aby mal účasť na svadbe a následnej svadobnej hostine (Zjavenie 19:7–9).

Vo verši 7 stojí: „…lebo prišla svadba Baránkova…“ Vo verši 9 čítame: „Blahoslavení povolaní k večeri svadby Baránkovej.“ Svadba a svadobná večera patria k sebe. Vskutku, potom príde potvrdenie: „To sú skutočné slová Božie.“ Tomu hovoríme zo srdca „Amen“. 

Dokonanie vykúpených nastane v láske Božej skrze mocné pôsobenie Ducha tak, ako to bolo na počiatku, a to so všetkými, ktorí „…milujú Jeho príchod“ (2. Timoteovi 4:8). Len oni sú naplnení túžbou páčiť sa Nebeskému Ženíchovi a volajú z celého srdca „Maranatha – náš Pane, príď!“