Desiatky

O tejto téme sa už veľa hovorilo a popísalo. Sväté Písmo musí mať na každú otázku aj odpoveď. Ešte nikdy nebolo pre mňa vysvetlenie nejakej témy také ťažké, pretože tu sa jedná o dávanie. 

Prajem si, že by Pán sám prehovoril ku každému, kto s čistým srdcom, bez vedľajších úmyslov, tento obsiahly popis číta. 

V poslednom čase je k tejto téme mnoho otázok, a zdá sa mi dôležité dať k tomu biblický výklad. Iste nám ide v tejto dobe v prvom rade o to, aby sme sa k Pánu priblížili a moli žiť jemu ľúby život. 

Sú ľudia, ktorí veria a pre seba si nárokujú všetky zasľúbenia Starého zákona, ale povinnosti už tak celkom nepovažujú za platné a ani ich vzájomné spojenie nevidia. Ale tak povrchne nemožno so Slovom Božím zaobchádzať. Každý verš v Biblii si zaslúži, aby bol starostlivo čítaný, pochopený a dodržaný. 

Predovšetkým čítajme z Malachiáša 3:6-10: „Lebo ja Hospodin sa nemením, preto ste vy, synovia Jákobovi, ešte nevyhynuli. Odo dní svojich otcov ste sa odchyľovali od mojich ustanovení a neostríhali ste. Navráťte sa ku mne, a navrátim sa k vám, hovorí Hospodin Zástupov. Ale hovoríte: V čom sa máme navrátiť? Či azda má človek okrádať Boha? Lebo vy okrádate mňa a hovoríte: V čom ťa okrádame? V desiatku a v obeti pozdvihnutia! Zlorečení ste zlorečením a mňa jednako okrádate, celý národ, čo vás je. Doneste celý desiatok do domu pokladu, aby bola potrava v mojom dome, a nože ma potom skúste v tom, hovorí Hospodin Zástupov, či vám nepootváram nebeských prieduchov a nevylejem vám požehnania až prehojne.“ 

V tomto texte je výraz: „takto hovorí Pán” dvakrát. Nejedná sa predsa o to, čo k tejto téme hovoria ľudia, ale o to „tak hovorí Pán”. Vždy, keď sa stretávame s týmto výrokom, tak si uvedomujeme vážnosť veci, ktorá je tu vyslovená. 

Nemožno si myslieť, že to je napísané v Starom zákone, a preto to pre nás už neplatí. Všetky predpovede týkajúce sa spásneho plánu dané Bohom v Starom zákone, nachádzajú svoje naplnenie v Novom zákone. Samozrejme, že sa v prvom zväzku nachádzali nariadenia a ustanovenia, ktoré boli určené len pre to časové obdobie, napr. kladenie rôznych obetí a pod. Ak ale o tejto téme čítame i ďalej, v knihách Mojžišových, u prorokov a v Novom zákone, tak to musíme znova pripomenúť. V Slove Božom čítame o dávaní desiatku a o dávaní „obete pozdvihnutia”. 

Väčšina ľudí si myslí, že je blahoslavenejšie brať ako dávať, Písmo nám ale hovorí v Skutkoch apoštolských: „Blahoslavenejšie je dávať ako brať.“ a v 2. Korintským 9:7: „Jeden každý tak, ako si umienil v srdci, nie zo zármutku alebo z prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Bôh.“ Musíme jednoducho pochopiť, že už nepatríme sami sebe a tiež už nežijeme pre seba. Keď náš Pán žil na zemi, tak tiež predsa žil pre druhých. On sám nemal príbytok, kde by zložil Svoju hlavu. Náš život má význam len vtedy, ak vskutku žijeme pre Pána a jeden pre druhého. 

Isteže povstáva aj otázka: „Ako to má byť s desiatkom a obeťou pozdvihnutia?”. K tom by som si dovolil dať osobný príklad. V máji 1966 som sa musel vzdať svojho pozemského zamestnania, nakoľko mi Pán prikázal cestovať do rôznych miest a krajín. Pracoval a popri tom kázal som 14 rokov, ale teraz bolo treba pozemské zamestnanie zanechať. 

Cirkev v Krefelde sa rozhodla platiť pre potreby mojej rodiny 700 mariek. Predtým, ako sme týchto 700 mariek obdržali, sme sa rozhodli, že z tohoto obnosu dáme 70 mariek ako desiatok a 30 mariek ako obeť pozdvihnutia, že patria Pánovi, a že majú byť ihneď dané. Nikdy sme tieto peniaze nepovažovali za naše vlastníctvo. Aj v rokoch, keď som vykonával zároveň i pozemské zamestnanie, sme od času, kedy sme to pochopili, dávali Pánovi, čo mu patrilo. 

Brat Branham pracoval 17 rokov a zároveň kázal a dával Pánovi. Vo svojom svedectve hovorí, že začal s dávaním desiatku (10%) a potom v priebehu rokov postupne zvyšoval a dával Pánovi „deväťdesiatok” (90%) a pre seba si ponechal desiatok. To je pravá odovzdanosť. 

Kto číta prvé kapitoly Skutkov apoštolských a zvlášť kapitolu 4 v. 32-37 dostane hlboký náhľad do odovzdanosti prvej cirkvi. Oni boli jedno srdce a jedna duša a nikto nepovažoval to, čo vlastnil za vyslovene svoj majetok. Aj tu je ale treba dbať na každé Slovo. Tu stojí napísané: „…lebo všetci, ktorí boli majiteľmi polí alebo domov, predávali ich a nosili peniaze za to, čo ktorí predali, a kládli k nohám apoštolov…“ Je omyl, ak sa hovorí: „Každý veriaci predal svoj dom, a všetko čo vlastnil”. To vôbec nesúhlasí, pretože sa v domoch schádzali aby lámali chlieb (Sk 2:46). 

Preto to znamená doslovne: „…všetci, ktorí boli majiteľmi polí alebo domov, predávali ich…“ Bolo im jasné, že potrebujú len jeden dom a nie viac domov, aby v nich bývali. Tak sa predalo to, čo pre vlastnú potrebu nebolo nutné. Tu treba zdôrazniť, že apoštolovia k tomuto nikoho nenútili. Vtedy nebolo treba nikomu o desiatku nič hovoriť, pretože každé dieťa Božie sa dalo aj vo svetských veciach Pánom viesť. 

V Novom zákone nie je vyslovene prikázané dávať desiatok Pánovi. Ale nájdu sa odkazy, napr u Matúša 23:23: „Beda vám, zákonníci a farizeovia, pokrytci, pretože dávate desiatky z máty, z kôpru a kmínu a opustili ste to, čo je ťažšieho v zákone, súd, milosrdenstvo a vernosť; toho bolo treba činiť a tamto neopustiť.“ 

Pán týmto jasne hovorí, že máme byť spravodliví, milosrdný a verný, ale dávanie desiatkov nezanedbávať! Predsa, toto nikoho dostatočne nepresvedčuje, pretože vo všeobecnosti sa hovorí, že desiatok patrí k zákonu a Kristus je koniec zákona a teda aj koniec desiatkov. Ale predsa, takto rýchlo sa táto téma nedá odbiť. 

Predovšetkým treba povedať, že už Abrahám dával desiatok a to bolo viac ako 400 rokov predtým, ako bol tento zákon daný. Desiatok teda nie je vyslovene súčasťou zákona, ale bol zo zákona prevzatý. Chcel by som poukázať na 1. Mojžišovu 14:18-20: „A Melchisedech, kráľ Sálema, vyniesol chlieb a víno a to bol kňaz silného Boha najvyššieho. A požehnal ho a riekol: Požehnaný Abram silnému Bohu najvyššiemu, majiteľovi nebies a zeme! A požehnaný silný Bôh najvyšší, ktorý vydal tvojich protivníkov do tvojej ruky! A Abram mu dal desiatok zo všetkého.“ 

K tomuto treba nevyhnutne čítať Židom 7:1-10. Pán sa sám zjavoval ako Boží kňaz, pretože na Neho samotného sa tento popis vzťahuje. On nemá ani začiatok ani koniec. Ako prichádzal k Abrahámovi, nemal ani otca ani matku. Vtedy ešte Slovo nebolo živým telom (Jn 1:14), ešte nebolo naplnené to, čo je napísané v Žalme 2:7: „Ty si môj syn; ja som ťa dnes splodil.“ (taktiež Žd 1:7). 

Taktiež Slovo z 2. Samuelovej 7:14: „Ja mu budem otcom, a on mi bude synom…“ vtedy ešte nebolo naplnené. On je jediným „Kráľom spravodlivosti” a „Kráľom pokoja”. Áno On je Kráľ kráľov a preto je napísané v Zjavení 19:12: „A jeho oči boli ako plameň ohňa a na Jeho hlave mnoho diadémov, a mal napísané meno, ktorého nikto nevie, iba On sám.“ 

Ten istý Pán, ktorý požehnal Abraháma a dal mu víťazstvo, berie od neho desiatok. Aké nádherné! Všetko, čo Abrahám mal, mu bolo dané od Boha. Z vďačnosti dal Abrahám kráľovi Melchisedechovi desiatok. Každý, kto je požehnaný ako Abrahám, áno, ten patrí k semenu Abrahámovmu, podľa Galatským 3:29: „A jestli ste vy Kristovi, tedy ste semenom Abrahámovým a podľa zasľúbenia dedičmi.“ Pánovi bude dané, čo mu náleží. V liste Galatským 3:17 píše Pavol: „Zmluvy, predtým uprávoplatnenej Bohom, vzťahujúcej sa na Krista, nezneplatňuje zákon, vzniknuvší po štyristo aj tridsiatich rokoch, tak aby zrušil zasľúbenie.“ 

Zjavenie Pána ako kňaza bolo predobrazom na kňazstvo rodu Léviho, ktorí neobdržal podiel pri rozdeľovaní zeme, tak ako ostatné kmene, ale mali žiť z desiatkov ostatných kmeňov. 

V Židom 7:6 stojí: „A tu berú desiatky ľudia, ktorí mrú, ale tamto ten, ktorému sa dáva svedectvo, že žije.“ I keď sú to smrteľní ľudia, ktorí, ako sme práve čítali, prijímajú desiatky, tak je to práve Bôh, ktorému sa dáva, a muži Boží za to zaiste nesú zodpovednosť. Nikto nemá právo o desiatku sám svojvoľne rozhodovať! Desiatky patria do pokladnice Pána, totiž tam, odkiaľ sa rozdáva Boží pokrm. 

Nie každý má majetky a domy na predaj ako prví kresťania. Veriaci v dnešnej dobe, niekedy vlastnia len to najnutnejšie. Z toho dôvodu teda nemôžu nič predať, aby to Pánovi predložili. Každému ale predsa zostáva možnosť, odovzdať istý podiel svojho príjmu Pánovi. Keď dal Pavol zhromaždiť svätých, tak povedal: „V každý prvý deň týždňa nech jeden každý z vás uloží u seba odkladajúc podľa toho, ako sa komu darí, aby sa nerobili zbierky, vtedy keď prídem.“ (1Kor 16:2). 

Nemožno dávať zákony a ľuďom rozkázať, čo majú činiť a koľko dávať Pánovi ako milodar. Tu sa nejedná o dávanie v cirkvi, ale o zvláštnu zbierku pre svätých v Jeruzaleme. Pavel ďalej píše v 2. Korintským 9:6-8: „Ale to vedieť, že ten, kto skúpo seje, bude skúpo i žať; a ten, kto seje pri požehnaní, bude pri požehnaní i žať. Jeden každý tak, ako si umienil v srdci, nie zo zármutku alebo z prinútenia, lebo ochotného darcu miluje Bôh. A Bôh má moc rozhojniť vám každú milosť, aby ste vždycky vo všetkom mali všetkého dostatok a tak hojneli na každý skutok dobrý.“

Vráťme sa späť k úvodnému Slovu z Malachiáša 3:6-10 a spoznáme, že desiatok nebol zavedený až Zákonom, ale už Abrahám ho dával. Samozrejme, že máme sklon k tomu, zasľúbenia zo Starého zákona pre seba vybrať a to ostatné prenechať iným. Pre mňa to nie je náhoda, že je to písané práve u Malachiáša 3, ktorý pripravoval cestu a bol prorokom o prvom príchode Pána. Na konci tej istej kapitoly nachádzame to obrovské zasľúbenie o príchode proroka pred veľkým a strašným dňom Pána. Obe tieto zasľúbenia prijímame s vďakou a tešíme sa, že ich Pán naplnil. Prostredníctvom toho istého proroka v tej istej kapitole nás Pán napomína k vernosti. On nás volá: „Lebo ja Pán sa nemením…“ (v. 6)

Áno, Bôh sa nemôže zmeniť, On ostane naveky ten istý. Vytýka svojmu ľudu: „Odo dní svojich otcov ste sa odchyľovali od Mojich ustanovení a neostríhali ste.“ Tieto slová nie sú v zákone Mojžišovom, ale v prorokoch. Nikto nemá právo zrušiť Slovo proroka. Pán však nielen činí výčitky, ale ďalej hovorí k svojmu ľudu: „Navráťte sa ku Mne, a navrátim sa k vám, hovorí Hospodin Zástupov.“

Iste sme z týchto Slov pochopili, že je to nielen dobrá rada, ale výzva od Pána samotného. On nás vyzýva, aby sme sa navrátili k Nemu. No niekto si povie: „Ja sa budem obracať k Pánu pôstom a modlitbou.“ To je iste dobre mienený návrh, ale tu sa nejedná o to, čo chceme my, ale o to, čo žiada Bôh. Pôst, modlitby a všetko iné má svoje miesto, ale tu sa jedná o počutie na to, čo nám chce Bôh povedať. Ostáva nám len jedno, vo veciach, ktoré sme zanedbali a od Pána odbočili, sa navrátiť späť k Nemu. 

Ďalej je napísané: „V čom sa máme navrátiť?”. Je to milosť, že oboje je v Písme napísané, otázka ľudí i odpoveď Božia. Áno, v čom sa máme navrátiť? Na to odpovedá Pán: „Či azda má človek okrádať Boha? Lebo vy okrádate Mňa a hovoríte: V čom Ťa okrádame?” Berieme na vedomie vážnosť týchto slov, áno, je to zlá výčitka, ktorú tu Pán predkladá. Obviňuje Svoj ľud, že Ho okrádal. Súdi sa s nami. A my sa ako deti Božie pýtame celkom bezo zdania: „V čom sme Pána okradli?”. Potom prichádza Jeho odpoveď ako zlá obžaloba: „V desiatku a v obeti pozdvihnutia!” My, ktorí sa chceme ľúbiť Bohu, sme vinní. Mysleli sme len na seba a nie na naše podlžnosti voči Nemu. Každého by to malo preniknúť skrz na skrz, keď sa Pán s nami súdi a Svojmu ľudu vytýka, že Ho okráda. Táto vec sa mi zdá veľmi závažná, a to viac ako sa mnohým na prvý pohľad zdá. Nech je nám Bôh milostivý, aby sme túto vec neprehliadli. 

Potom vychádzajú z jeho úst Slová, ktoré nás rania ako mohutný úder: „Zlorečení ste zlorečením…“ Kto by chcel byť ranený kliatbou? Ale vo svätých Božích očiach je prekliaty každý, kto Ho okráda o desiatok a obeť pozdvihnutia. Všetci sme pred Pánom vinní. Ďalej hovorí: „…celý národ, čo vás je.“ Ako môžeme pre Bohom obstáť, keď sme podľa Jeho mienky klamári a podvodníci? Je to zlé ak niekto okráda človeka, ale tu budeme obvinení pred veľkým Sudcom. Okrádali sme Jeho. 

V cirkvi sa spieva, káže, modlí, hovorí sa o požehnaní Bohom, ale tu sa v podstate jedná o rozsudok – súd Pána – o ľudí, ktorí okradli Pána a upadli do samolúpeže. Nech je Pán sám svojmu ľudu nápomocný, aby vyviazol z tohto stavu. Je veľa neprávosti v cirkvi a aj u jednotlivcov, no predsa, kto by našiel koreň toho zla? Biblia odpovedá: „…koreňom všetkého zlého je milovať peniaze…“ (1Tm 6:10). 

Teraz preberieme Slovo Pána: „Doneste celý desiatok do domu pokladu, aby bola potrava v mojom dome, a nože ma potom skúste v tom, hovorí Hospodin Zástupov…“ (Mal 3:10)

Tu nám ponúka Pán, aby sme ho potom skúsili, či si stojí za Slovom. Bôh si stojí za Slovom, akonáhle my splníme Jeho podmienky. Jeho výzva znie: „Navráťte sa ku Mne, a navrátim sa k vám…“ (Mal 3:7). On nás v tejto časti Písma opakovane pripomína: „Takto hovorí Pán.“, tým ešte viac zdôrazňuje vážnosť veci, o ktorej je hovorené. Kto je neposlušný, zadržiava milosť vzdialenú od seba a zaťaží ho ťažká kliatba. Ak plníme Božie Slovo, stávame sa poslušnými a spočinie na nás milosť. Pán na Jeho ponuku skúsiť ho naväzuje nasledovné zasľúbenia: „…či vám nepootváram nebeských prieduchov a nevylejem vám požehnania až prehojne.“ Každý z nás si praje milosť Božiu v hojnej miere. Pán sám nám k tomu ukázal cestu. Prirodzene, musíme byť poslušní aj v iných oblastiach. 

Smiem sa priznať, že desiatok som si uvedomil a objasnil až po kázaní brata Branhama. On vydával v tomto smere svedectvo, že odkedy sa stal veriacim, dával desiatky, a to aj vtedy, keď dostával iba 25 centov na hodinu. Áno, v milosti Božej leží všetko. Tiež učil, že nikto nesmie osobne rozhodovať o desiatku. Desiatok patrí do domu pokladu Pána, tam, kde je potrava, tam odkiaľ sa Bohom zjavené Slovo rozdeľuje. Veríme, že sa všetky veci usporiadajú. Tak ako to bolo u prvých kresťanov, ktorí verili čistému Božiemu Slovu a mali v sebe pravú Božiu lásku, tak to bude aj v dnešných časoch medzi pravými deťmi Božími. 

Vieme, že patríme Pánovi, a že sme len správcami toho, čím sme poverení. 

Ako za času apoštolov, tak i teraz vidíme, že ľud Boží dáva na prvé miesto Pána a na Neho pamätá. Zažili sme to aj v zbore v Krefelde, keď nám bol daný balík s hodnotnými vecami, ako napríklad zlaté hodinky, prstene, šperky, príbory a pod., a to dokonca bez udania mena, len s poznámkou: „Výťažok nech sa dá do kráľovstva Božieho.“ 

Často sa ma pýtajú, čo sa stane, keď deti Božie po všetky tie roky dávali Pánovi len almužnu a sami sebe dopomohli k majetku. Niekto povedal: „Pán zasľúbil dať milosť a stratené roky, prečo by sme nemali dať Pánovi všetko, čo mu vlastne náleží?”. Je na každom jednotlivom, ako koná. Od tohoto dňa padla zodpovednosť z mojich ramien. 

Môžem podať správu o tom ako som bol ja vedený. Prešlo niekoľko rokov, počas ktorých som o tejto téme nevedel nič, hoci som kázal. Bol som vedený Duchom Božím po tom, čo som si vypočul kázeň brata Branhama. Žil som ako väčšina Božích dietok podľa pravidla: „V Novom Zákone patrí Pánu všetko, nielen desiatok.“ a predsa si človek nechal všetko, aj desiatok. Tak som to aj ja robil. 

Ale v marci 1967 položil Pán ruku na tento bod. Zvolal som svoju rodinu a povedal všetkým, čo mienim urobiť a pýtal som sa, či s tým všetci súhlasia. Mali sme rodinný účet, kde nájomné, detské príspevky a úspory z môjho zamestnania narástli na pozoruhodnú čiastku. V ten deň popoludní som všetky peniaze až na 79 mariek vybral a dal Pánovi. Ešte nikdy som nemal takýto deň v mojom živote. Cítil som sa nielen uvoľnený, ale som mohol jasať a vedel som že teraz nastalo vyslobodenie. Stal som sa najšťastnejším darcom. 

Od toho dňa som zažil zázraky Božie nad zázraky Božie a nikdy sme ani ja, ani moja rodina nepocítili nedostatok. Pán je verný, On dodrží, čo zasľúbil. Vzdali sme sa šetrenia pre naše deti a veríme, že príchod nášho Pána Ježiša Krista je veľmi blízko. 

Milí bratia a sestry v Pánu, nevieme, či na tejto zemi budeme týždne, mesiace alebo prípadne ešte roky. Preto s radosťou, nie z prinútenia, budeme veľkorysí a s vďačnosťou dávať. Dobre viete, že som nikdy nehovoril o peniazoch, ale predsa chceme aj v tomto bode žiť Bohu sa ľúbiaci život a nedať sa zotročiť mamonom. Čo patrí Pánovi, to mu chceme dať. 

Slovo Božie pre toto obdobie je v „dome pokladu” a tak s tým, čo Pánu patrí nechceme v žiadnom prípade svojvoľne rozhodovať, ale tak ako je napísané, priniesť to do pokladnice Božej. Potom dodrží Bôh Svoje Slovo, navráti sa k nám a obdarí nás milosťou v hojnosti. 

Nie je to pre nás povinnosť a žiadny zákon, ale právo, že takýmto spôsobom máme podiel na rozdávaní pokrmu, zjaveného Slova. Verím, že každý z čistého srdca a zo Slova Božieho tento výklad pochopil. Kto už Pánovi dáva, ďakuj Bohu, že je v tejto oblasti skrze Slovo Pána učinené jasno tisícom ďalším. 

Pripadalo mi zaťažko písať o tejto téme, pretože ich je veľa, ktorí dávajú Pánovi oveľa viac. Preto nech si z tohoto svedectva každý vyberie to, čo sa vzťahuje na neho a to ostatné nech len jednoducho prečíta. Milosť, požehnanie Všemohúceho Boha nech spočinie na všetkých. Áno, Bôh Abrahámov, Izákov a Jákobov všetkých bohato odmení. 

Dlho som váhal, či toto pojednanie napísať. Nikto nebude môcť pochopiť, aké prekážky som prekonával, aby som sa tejto témy dotkol. Len v nádeji, že to bude správne pochopené a mnohým to pomôže som to, vzhliadajúc na Pána, konal. 

V poverení Božom pôsobiaci 

Ewald Frank