Obežník Marec 1983
/ Ewald Frank
„Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a až na veky.”
(Židom 13:8)
Veľmi srdečne vás všetkých zdravím drahým slovom Božím zo Žalmu 50:5: „Zhromaždite mi Mojich svätých, ktorí učinili so Mnou zmluvu pri obeti.“
Boh uzavrel so Svojím ľudom v Starom zákone a tiež s novozákonnou Cirkvou zmluvu. Pri mimoriadnych príležitostiach nechal zaznieť volanie, že Jeho ľud má byť zhromaždený. To sa stalo pri vyvedení skrze Mojžiša z Egypta a taktiež pri uzavretí zmluvy pri hore Sinaj.
Jozua zhromaždil ľud pred vstupom do zasľúbenej zeme. Na príkaz Pánov mali pri tom kňazi na svojich pleciach niesť truhlu zmluvy. V truhle zmluvy sa nachádzalo Slovo Božie pre Izrael so všetkými zasľúbeniami, ktoré sa v tom čase naplnili.
Prorok Eliáš zhromaždil ľud na hore Karmel. Tam Boh odpovedal ohňom a vypôsobil rozhodnutie a vnútorný obrat v srdciach Svojho ľudu.
V 5. Mojžišovej 4:10 pripomína Mojžiš ľudu Izraelskému to, čo im Pán prikázal: „Zhromaždi mi ľud!“ a poukazuje hneď na účel ich zhromaždenia: „On vám oznámil Svoju zmluvu.“ (verš 13) Prorokovi Mojžišovi Boh Pán dopredu zjavil, čo sa má stať. Zvestoval Slovo zmluvy, ktoré od Pána obdržal, ľudu zmluvy. Videl z diaľky Zem, ale nesmel do nej vojsť. Ale ľud zmluvy vošiel a prežil naplnenie všetkých zasľúbení, ktoré im Boh dal.
Keď dá Pán zvolať Svoj ľud, chce vždy konať niečo mimoriadne. Od 28. decembra 1982 som o tom viac ako kedykoľvek predtým presvedčený, že Boh teraz poslednýkrát volá dohromady novozákonný ľud zmluvy, pretože má niečo mimoriadne v úmysle. Čo Pán toho rána zvýšeným hlasom povedal, je tak biblické a tak aktuálne, ako to len môže byť: „Zhromaždi mi Môj ľud, s ktorým som uzavrel zmluvu pri obeti!“ Premožený hlasom, ktorý prišiel sprava zhora, som hľadel doľava a videl, že hodiny ukazujú 4:13 hod. Toto je absolútna pravda a ja som si skrze to úplne nanovo vedomý zodpovednosti až do konca verne vykonávať mne dané poverenie.
Na uzavretie zmluvy sú potrebné dve strany. Boh s nami na Golgate uzavrel večnú zmluvu v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi a Vykupiteľovi, ale každý jednotlivec musí túto zmluvu s Bohom prijať. Naše „áno“ je vykonané skrze osobný obrat ku Kristu, tomu ukrižovanému. Každý, kto verí, že Boh priniesol v Kristu dokonalú obeť za hriechy, smie byť Jeho vlastníctvom. Ale tak ako vždy, tak aj teraz je bezpodmienečne nutné nasledovať Božiu výzvu. Ľud Boží sa musí zjednotiť, aby počul zjavené prorocké Slovo tak, ako vyšlo z úst Božích. Len skrze vedenie Svätého Ducha môže v strede Jeho ľudu nastať jednota tak, aby sme po poslednom hovorení Božom aj prežili posledné Božie pôsobenie.
Jákob zvolal svojich synov k historickej udalosti a oznámil im prorocké požehnania pre budúcnosť. Povedal: „…Zídite sa a oznámim vám, čo sa bude s vami diať v pozdejších dňoch.“ (1. Mojžišova 49:1) Jákob jednal ako prorok. On nebol niekým, kto hľadal uznanie a zhromažďoval okolo seba ľudí, aby im povedal svoj názor – on bol mužom, ktorého život stál pod prorockým slovom a tým pod vedením Svätého Ducha. Všetci proroci, skrze ktorých prišlo Slovo Božie, boli vedení Duchom Svätým. Práve tak sa musia všetci veriaci, ktorým zaznieva prorocké zjavené slovo, podriadiť vedeniu Ducha Svätého.
Boh vždy zvolával dohromady len tých, s ktorými konal spásne dejiny. „Zhromaždite sa. Zhromaždite sa, aby som vám oznámil, čo mi Boh uložil.“ To je to jediné, o čo sa jedná. Božie poverenie, reč Pánova, musí zaznieť pred tým, ako vôbec môžeme v Jeho mene jednať. Jákob bol starý. Jeho zrak mu už neslúžil. Duchovne však mal až do konca jasný prorocký zrak. Jeho tajomstvo ležalo v tom, že obdržal právo prvorodenectva, a tým nárok na dedičstvo a požehnanie. Tak isto je to aj so všetkými pravými veriacimi. Oni majú v tomto čase právo prvorodeného a tým plný nárok na Božie dedičstvo a zasľúbené požehnania. Jákobov zápas s Bohom sa vyplatil: jemu vzišlo slnko, nový deň započal, jeho koniec bol korunovaný. Aj my budeme na konci svojho behu hovoriť len o tom, čo Boh v našom živote vykonal, a dostaneme korunu života.
Už viac neplatia žiadne diskusie, žiadne výklady, žiaden fanatizmus – platí len to jedno: „Zhromaždi mi Môj ľud!“ Volanie je jasné a jednoznačné. Nikto nemá ľahkovážne prejsť pomimo toho, ale má sa zamyslieť nad tým, že Boh nechce zhromaždiť Svoj ľud k človeku ani k učeniu. Vyžaduje od nás, aby sme prišli k Nemu, pretože On s tými Jeho uzavrel zmluvu na kríži Golgaty. Boh viac neprenecháva Svoj ľud svojvôli ľudí, ale teraz kladie bezpodmienečný nárok na krvou vykúpený zástup. Ujíma sa Svojho stáda, ako dobrý Pastier, ktorý položil Svoj život za ovce Svojho stáda. Mocným hlasom volá: „Nechajte Môj ľud ísť, aby Mi slúžil!“
V dňoch Mojžiša sa čas naplnil. Abrahámovi dané zasľúbenie sa po 430 rokoch stalo realitou. „A Pán riekol Mojžišovi: Či je azda ruka Pánova prikrátka vykonať to? Teraz uvidíš, či sa ti splní Moje Slovo a či nič.“ Ó, aký verný je Boh! Aj my uvidíme a prežijeme naplnenie Jeho Slova. Mojžiš bol Bohom poverený zhromaždiť ľud a vyviesť ho, tak aby Bohu slúžil a neskončil znova v náboženskom zotročení. Mojžiš a Áron sa najprv dlho dohadovali s faraónom. Stali sa veľké divy a znamenia, ale srdce faraóna sa zatvrdzovalo stále viac a viac. Vyvedenie ľudu Božieho mohlo nastať, až keď celý Izrael splnil Božie pokyny, zabil baránka a natrel jeho krv na veraje dverí. Dohadovania už bolo dosť. Celý Izrael vyšiel a ani kopyto tam nezostalo.
Akonáhle si ľud Boží skutočne vo viere nárokuje a prijme celé spasenie a krv Novej zmluvy, ani jeden jediný úd v tele Ježiša Krista viac nezostane späť, ale spoločne zaberieme stále viac víťaznej pôdy, aby sme na záver vošli do zasľúbenej zeme.
Na hore Sinaj musel Mojžiš zvolať starších. Potom zostúpil Pán na horu, vzal z Ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a položil ho na prítomných starších. Tak bola jednomyseľnosť, ktorá prišla zhora a spočinula na prorokovi Mojžišovi a na spoluzodpovedných starších, prenesená do celého ľudu. To je biblický poriadok. Mojžiš a všetci, ktorí mali poverenie, stáli pod vedením toho istého Ducha a mali to isté Slovo a cieľ. Všetci, ktorí sa voči tomu vzbúrili, zahynuli. Boh Svoje cesty ani Svoj spôsob jednania nikdy nemení. Ten istý duch, ktorý spočíval na Kristovi, ktorý spočíval na všetkých prorokoch a apoštoloch a ktorý bol aj na poslednom zvestovateľovi Cirkvi, spočíva teraz na všetkých, ktorí skrze záverečnú službu prežijú dokončenie. Len tak je zaručený plný súlad s Bohom, s Jeho Slovom a súlad uprostred ľudu Božieho.
V čase Mojžiša bolo pôsobenie Ducha tak mocné, že Jozua zo strachu zvolal: „Môj pane, Mojžišu, zabráň im!“ Mojžiš odpovedal: „…bárs by všetok ľud Pánov boli samí proroci. Lebo Pán dal na nich Svojho Ducha.“ (4. Mojžišova 11:28–29) Čo sa stalo počas letníc? Všetci boli jednomyseľne zhromaždení a Duch Kristov padol na apoštolov, na všetkých prítomných a potom na celú novozákonnú Cirkev.
Teraz na konci smieme počítať s plným znovunapravením a mocným vyliatím Ducha. Skrze to bude Cirkev presadená do stavu, v ktorom môže vykonávať posledné poverenie ku cti Pánovej. On je to, ktorý s nami hovorí. Všetko vlastné v nás musí stíchnuť. On nehovorí skrze naše myšlienky, ale jedine skrze svoje prorocké zjavené Slovo. Nad tým bdie, aby sa naplnilo. Jeho rameno nie je kratšie a my uvidíme že Jeho Slovo sa stane v tomto čase realitou.
Na zamyslenie
Návrat Cirkvi izraelskej z babylonského zajatia má pre nás mimoriadny význam. Môžeme o tom čítať v Ezdrášovi a Nehemiášovi. V Nehemiášovi 8 stojí: „A zhromaždil sa všetok ľud ako jeden muž…“ Ľud sa zhromaždil, aby počul Božie Slovo. Celý Izrael nanovo prežil, čo Boh predurčil vo Svojom pláne a čo chcel Boh s nimi vykonať. Boli jednomyseľne zhromaždení, počúvali pozorne, čo im Boh chce povedať, a nechali Slovo Pánovo preniknúť do svojich duší. Tak povstala živá viera, ktorá doprevádzala celé ich dielo. Bol odkrytý prapôvodný základ. Započala práca na znovuvybudovaní chrámu. Panovala medzi nimi jednota. Hrozby zvonka len tesnejšie spojili ľud, ktorý sa navrátil domov.
Zhromaždenie ľudu Božieho zároveň znamenalo vyjdenie z Babylona. Naplnenie zasľúbení, ktoré Boh dal svojmu ľudu, nie je možné prežiť v Babylone. Babylon je cudzie územie. Tam Boh nemôže prísť k Svojmu právu. Preto zaznieva volanie: „Vyjdite z neho von, vy Môj ľude, a oddeľte sa…!“ – pretože: „Padol, padol veľký Babylon a stal sa bývaniskom démonov a žalárom každého ducha nečistého a žalárom každého vtáka nečistého a nenávideného…“ (Zjavenie 18:2–3)
Už v čase Jozueho sa dostal ľud Izraelský pod kliatbu, pretože Achan z kmeňa Júda vzal krásny babylonský plášť, babylonské rúcho z Jericha. Pod týmto plášťom mohol skryť aj striebro a zlato, ktoré tiež ukradol. Odo dní reformácie malo vlastne babylonské zajatie Cirkvi skončiť, ale všetky protestantské organizácie a slobodné zbory vzali so sebou z Babylona veci, na ktorých ležalo prekliatie. Skrýva sa v rozličných učeniach, poznaniach, tradíciách a praxi. Teraz však udrela hodina Božia. Práve v kmeni Júda, z ktorého mal prísť Kristus podľa tela, sa našiel babylonský plášť – príčina, prečo Boh svojmu ľudu nemohol žehnať.
Dnes sa Pánu jedná o Jeho Cirkev, z ktorej sa má zrodiť mužný syn – premožiteľ. Preto namieril Svoj pohľad, ktoré sú ako plamene ohňa, na tých, s ktorými by chcel uskutočniť Svoj úmysel. Pokiaľ sa medzi nimi ešte nachádza niečo z Babylona, nemôže zjaviť Svoje víťazstvo v takej miere, ako by to chcel. Tu nejde len o to vyjsť z denominácií von a odložiť očividne nebiblické učenia, ale musíme prijať každú nápravu, ktorú z Božieho Slova obdržíme, až do toho najmenšieho napravenia, a do hĺbky sa preskúšať a oddeliť sa od všetkého, čo s Božím Slovom nesúhlasí a pochádza z Babylona. Často si vôbec nie sme vedomí, že máme pri sebe také veci, alebo sú to v našich očiach možno len maličkosti, ale už málo kvasu nakvasuje všetko.
Židia si boli v čase Ježiša istí, že jednajú presne podľa zákona a prorokov. V skutočnosti však jednali podľa Talmudu, ktorý vznikol až v čase babylonského zajatia. Tá istá tragédia sa stala s kresťanstvom dnes. Základom kresťanských organizácií, slobodných zborov a spoločenstiev nie je Slovo Božie, ale to, čo bolo rozhodnuté počas „babylonského zajatia“ na konciloch a synodách. V ev. Matúša 16:5–12 hovorí Ježiš veľmi zreteľne: „Hľaďte a chráňte sa kvasu farizeov a sadúceov!“
Keď tomu jeho učeníci nerozumeli, objasnil im to bližšie: „Ako teda nerozumiete, že som vám nehovoril o chlebe, ale aby ste sa chránili kvasu farizeov a sadúceov?“ Jedná sa o nebiblické učenia, ktoré nepochádzajú z Ducha Božieho, ale od nepriateľa. On ich zaviedol a má skrze ne prístup do zborov a k jednotlivcom. Nejedná sa však pritom len o veci, ktoré sú okamžite rozpoznané ako démonické, nie, väčšina sa zdá byť dokonca veľmi nábožná a „duchovná“. Skrze tieto učenia získavajú démoni právo vykonávať svoju činnosť a vyžaduje to Božiu nápravu skrze zjavenie prorockého Slova, aby bolo všetko nebiblické rozpoznané a mohli sme sa toho zriecť.
Nestačí, že našimi vlastnými ústami vyznávame, že sme prijali Slovo Božie pre tento čas. Svätý Duch nás chce uviesť do všetkých právd zjaveného Slova. Žijeme predsa v prorockom časovom období, ale Božie potvrdenie nepríde dovtedy, kým budeme prijímať reč Božiu len rozumom. Poznanie mnohých nadulo, ale Boží osoh nikomu neprinieslo. V tomto čase napriek tomu existuje Nevesta Slova, ktorá je zrodená z Boha. Ona prijíma a uchopí ako zjavené Slovo, tak aj Ducha, a čoskoro prežije dokonanie diela Božieho.
Teraz vyjde najavo, kto slúži Bohu zo srdca a kto len ústami, kto prijal spásu skrze vieru v Ježiša Krista a hľadal a našiel záchranu len v preliatej krvi Božieho Baránka, kto nesie Slovo Božie ako semeno Božie v srdci a kto ho má len v ústach. Všetci, ktorí zo srdca veria, že Boh k nám priamo skrze prorocké slovo hovorí, nasledujú posledné volanie a prijímajú každé slovo Božie tak, ako nám bolo prenechané. Prežitia pravých Božích detí predsa nie sú prežitia so služobníkom Božím, ktorý je používaný len ako hlásna trúba, ale s Bohom samým, ktorý ich k Sebe povolal a sám so Sebou zmieril. Oni sa skrze Božie dielo milosti stanú novým stvorením. Pôsobenie Božie začína v ich duši a je zjavené aj v ich každodennom živote.
Brat Branham hovoril o troch úsekoch človeka a vysvetlil, že človek môže byť v druhom úseku, vo svojom vlastnom duchu, pomazaný Svätým Duchom, aj keď je v duši stratený a vôbec nie je zachránený. To najdôležitejšie je záchrana duše. Len tak prichádza človek, ktorý uveril, k pokoju v Bohu. Semeno Slova je v duši. Duch oplodňuje semeno a prináša nový Boží život. Zákon Boží znie: „…každé semeno nech plodí podľa svojho druhu“. Tak je to v celej prírode, vo všetkých rastlinných a živočíšnych druhoch, a tak je to aj s deťmi Božími. Nikdy to nemôže byť inak. Boh má na veky pravdu. Semeno Božie vždy bolo semenom Božím a naveky bude Božím semenom. Tak iste, ako sa Slovo stalo v Kristovi telom a nabralo postavu, tak iste teraz ako realita nadobúda Kristus postavu vo veriacich.
Tu nejde o hru zo slovíčkami. Jedná sa o najdôležitejšie Božie skutočnosti. O našom Pánovi a Spasiteľovi stojí napísané: „Z námahy svojej duše uvidí výsledok, nasýti sa.“ (Izaiáš 53:11) On sám vytrpel to najhoršie utrpenie duše, aby naše duše mohli byť zachránené. Ježiš Kristus je syn Boží, ten prvorodený medzi mnohými bratmi, On je počiatok nového Božieho stvorenia. Ako synovia a dcéry Božie sa skrze to isté Slovo a toho istého Ducha staneme prvorodenými, ktorí majú tie isté vlastnosti a tú istú povahu ako On. Kto skutočne verí zasľúbeniam, bude mať účasť na Božej prirodzenosti (2. Petrova 1). To je meradlo, ktoré musí každý sám k sebe priložiť. Stojí napísané: „A chcúc to tak, splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení!“ (Jakuba 1:18). Sme povolaní do bytia skrze vyslovené Slovo. Tak sme to čítali. Vo veriacom človeku pôsobia Slovo, krv a Duch spoločne. Plné evanjelium zahŕňa všetky veci. Každé semeno od začiatku až po koniec bude prinášať podľa svojho druhu. Ak sme Božím semenom, tak teraz na konci budeme rovnakým druhom, ako boli Božie deti na počiatku.
Sväté Písmo nám ukazuje charakteristické vlastnosti oboch protichodných semien, ktoré boli na zemi od počiatku. Obzvlášť názorný je príbeh Kaina a Ábela. Obaja boli pobožní, obaja vybudovali oltár, obaja obetovali, obaja sa modlili, ale odpoveď od Boha dostal len jeden. Ten druhý pri tom prejavil svoju vlastnú povahu a zabil svojho brata.
Keď bol Saul pomazaný za kráľa, prišiel Duch Boží na neho a prorokoval, ale v jeho duši nenastala premena. S Dávidom to bolo niečo úplne iné. Pomazal ho síce ten istý muž, ale pri ňom Duch Boží nevstúpil len do „druhého úseku“, ale prenikol do najhlbšieho vnútra, do jeho duše, pretože tam ležalo Božie Slovo, ktoré mu bolo dané ako zasľúbenie a teraz vzišlo k novému Božiemu životu. V tom leží celé tajomstvo Božie. On nemohol nenávidieť. Saul nemohol milovať. Keď sa Dávid mohol zmocniť Saula, povedal: „Ako by som sa mal dotknúť pomazaného Pánovho!“ Dávid, ktorý reprezentuje pravé semeno Božie, ktorý obdržal Slovo zasľúbenia, skrze koho ústa zazneli prorocké výroky, rešpektoval pomazanie Ducha dané Saulovi, ktorý nemal žiadne Slovo zasľúbenia.
Saul bol zasiahnutý len v „druhom úseku“. On mohol prorokovať a následne zaútočiť na Dávida. Dávid bol však Duchom naplnený v „treťom úseku“, v duši, pretože bolo doňho skrze predurčenie vložené Slovo Božie. Navonok sa Saul tiež správal ako prorok a mocne prorokoval, ale jeho povaha bola úplne iná. Skrze tento príklad je nám ešte jasnejšie postavené pred oči, prečo brat Branham vo svojich kázaniach tak veľmi zdôrazňoval semeno Slova Božieho. Dávid bol predurčený za kráľa. V jeho duši bolo Slovo zasľúbenia. Saul bol zvolený podľa ľudským meradiel, preto Boh nemal vôbec žiadny dôvod prevziať za neho zodpovednosť. Celé tajomstvo leží vo vyvolení Božom, tak aby platilo jeho predurčenie skrze slobodnú vôľu (Rimanom 9:11).
Brat Branham najmä v kázaní Pomazaní konečného času zreteľne hovorí o pomazaní Ducha, ktoré môže prísť na všetkých, aj na tých, ktorí do svojej duše nepriali Slovo Božie. Prirodzený a aj duchovný dážď neprodukuje semeno, len ho zavlažuje. Práve tak je to s prirodzeným slnkom a slnkom spravodlivosti – skrze neho len vzíde semeno, ktoré bolo zasiate. Nezávisí to teda od dažďa, ale ani od slnka, aj keď obidve sú potrebné k rastu, ale od druhu semena. Nech všetci v našich dušiach prežijeme dokonalú premenu a obnovenie, tak aby v nás mohla nabrať postavu bytosť Ježiša Krista a Boh konečne mohol vo Svojej Neveste konať záverečné dielo, ktoré si predsavzal.
Správa z ciest
Už oba prvé mesiace nového roka boli naplnené misijnými cestami, ktoré Boh opäť v bohatej miere požehnal. Žiaľ, môžeme tu oznámiť len veľmi málo z tých mnohých vecí, ktoré Boh vykonal. V januári daroval Pán milosť k nádherným zhromaždeniam v Indii, ku ktorým prišli ľudia zblízka i zďaleka. Jeden muž zo zboru plného evanjelia z blízkosti mesta Trivandrum v južnej Indii na záver konferencie, na ktorú prišlo asi 4 000 ľudí, svedčil: „42 rokov sme mali každý rok konferenciu, na ktorej hovorili ľudia, ale tento rok boli zhromaždenia, v ktorých Boh k nám hovoril skrze Svoje Slovo osobne.“ Nielen slúžiaci bratia, ale všetci prítomní cítili, že sa neprednášajú žiadne prázdne slová a rozprávky, ale že Slovo Božie je Duch a život. V severnej Indii sme mohli bratom kúpiť ofsetovú tlačiareň, tak aby aj tam mohli vydávať kázania brata Branhama v reči tejto krajiny. Aj tieto zhromaždenia boli mnohým k veľkému požehnaniu. V Bombaji počuli Slovo Božie stovky ľudí, medzi nimi aj dvaja katolícki kňazi, a všetci ním boli premožení a uchopení Duchom Božím. Práve v Indii pracujú bratia s mocným nasadením na diele Božom. Iste to prinesie bohaté ovocie. Februárová cesta na Ďaleký východ mi priniesla mnoho prekvapení. Hovoril som už k veľkým zástupom, ale v Kórei som smel po prvýkrát priniesť Slovo Božie k viac ako desiatim tisíckam ľudí naraz. Bol som pozvaný letničnými, baptistickými a metodistickými zbormi a presbyriánskou cirkvou a po prvýkrát som navštívil Kóreu.
Na Taiwane Pán tiež nádherným spôsobom otvoril dvere. Ak budeme mať možnosť vysielať v Číne rozhlasové vysielanie, sú tam bratia, ktorí sú pripravení prekladať kázania do čínštiny.
V Japonsku sú dva malé zbory, ale aj tam má Pán tých Svojich, ktorých teraz volá. Aj tu mali veriaci z rôznych zborov a cirkví a z medzinárodného biblického seminára záujem zažiť viac z toho, čo Boh v tomto čase vykonal. Niektorí ma dokonca vyhľadali v hoteli.
Z bezpečnostných dôvodov nemôžem veľa hovoriť o mojom pobyte v Číne, ale aj tam sú ľudia, ktorí čakali na to, že budú počuť Božiu zvesť. Jeden brat prišiel za mnou do hotela a porozprával mi o tom, čo sa tam deje. Opäť sa tlačí Biblia, aby ju veriaci mohli čítať. Za to sme Bohu veľmi vďační. Veríme, že Boh má aj v Číne Svojich vyvolených, ktorých volá von.
Pozvanie
Na veľkonočné zhromaždenia, ktoré začínajú na Veľký piatok, očakávame vás všetkých z blízka i zďaleka, z našej krajiny i zo zahraničia, aj tých, ktorí doteraz len váhavo pozorovali zvonka. Pán iste vyjde v ústrety všetkým, ktorí sú úprimní, a bude s nami hovoriť a zjaví sa medzi tými Svojimi ako ten, ktorý vstal z mŕtvych. V závere roka 1982 sme mali viacero zhromaždení, ktoré započali 29. decembra. 28. decembra mi Pán dal príkaz zhromaždiť Jeho ľud. On Sám sa o to postaral, že prišiel nad očakávanie veľký počet súrodencov. Pre všetkých boli bohoslužby nezabudnuteľné. Vstúpili sme do poslednej etapy. Môže byť v istote viery vyhlásený príjemný rok Pánov, spásny rok. Nech nikto nezatvára svoje duchovné uši pred tým posledným hlasom trúby. Boh sa k nám nanovo obracia a v Svojej Cirkvi zjaví dokonalé víťazstvo. Pán začal Svoju službu tak, že sa odvolala na Slovo z Izaiáša 61, a tak započal zvestovať príjemný rok Pánov. Teraz privádza všetko k záveru. On je Počiatok i Dokonávateľ.
V poverení Božom pôsobiaci
Ewald Frank