Obežník December 2012
/ Ewald Frank
Sprache slowakisch
Andere Sprachen
3. Poznávacie znamenie
„Po tom poznať deti Božie a deti diablove. Nikto, kto nečiní spravodli-vosť, nie je z Boha, a ten, kto nemiluje svojho brata.“ „Lebo to je tá zvesť, ktorú ste počuli od počiatku, aby sme milovali jeden druhého.“ (1. Jána 3:10–11)
Toto Slovo jasne určuje, ako poznáme deti Božie a deti diabla (ev. Matúša 13:38), totiž podľa bratskej lásky. Aj my sme počuli pôvodné posolstvo, ktoré bolo od počiatku. Kde nás Slovo zaraďuje? Počas svojho života na zemi bol raz zvestovateľ vzatý do raja a tam počul všetko prenikajúce slová: „Sem môže vojsť len dokonalá láska!“
Je to skutočne veľmi vážne: „Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrahom, a viete, že niktorý vrah nemá večného života, zostávajúceho v sebe.“ (1. Jána 3:9–15)
„Ktokoľvek nenávidí svojho brata…“ je považovaný za to isté ako vrah – to odkazuje späť na Kaina (1. Mojžišova 4). Nenávisť je opakom lásky – nenávisť odmieta, láska prijíma. Áno, Pán to povedal ešte nástojčivejšie: „Keby niekto povedal: Milujem Boha, a svojho brata by nenávidel, je lhár; lebo ten, kto nemiluje svojho brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel?!“ (1. Jána 4:20) Vyvolení si takéto výroky berú k srdcu a skúšajú sami seba. Všetci ostatní si myslia, že sa ich to netýka. Budú aj naďalej milovať spôsobom Kaina (1. Jána 3:12). Kain a Ábel boli v rovnakom lone – rovnako ako Ezau a Jakob – jeden bol prijatý a druhý bol zavrhnutý. Pri vytrhnutí budú dvaja v posteli, jeden bude vzatý a ten druhý zostane (ev. Lukáša 17:34).
Príkladom Ezaua a Jakoba nám Boh ukázal, čo z Jeho pohľadu znamená prijatie a odmietnutie, láska a nenávisť. „Bremä slova Pánovho, odkázané Izraelovi po Malachiášovi. Milujem vás, hovorí Pán. Ale vy hovoríte: V čom nás miluješ? Či nebol Ezav Jakobovi bratom? Hovorí Pán. A miloval som Jakoba a Ezava som nenávidel; obrátil som jeho vrchy na púšť a jeho dedičstvo som dal šakalom pustiny.“ (Malachiáš 1:1–3, Rimanom 9:13)
Jakob túžil mať právo prvorodeného. Na prvorodených od počiatku spočívalo Božie požehnanie (1. Mojžišova 25:29–34). Pre Ezaua to nič neznamenalo, ale Jakob to chcel mať za každú cenu. Boh je láska. Jeho nenávisť voči Ezauovi spočívala v odmietnutí. On sám povedal: „Jakoba som miloval – prijal, a Ezaua nenávidel – odmietol.“ Najprv Ezau odmietol Boha v tom, že pohrdol svojím právom prvorodenectva. A potom začal prenasledovať Jakoba. A tak je to až dodnes. Ktokoľvek sa vzdal práva prvorodeného alebo ho ešte neprijal, prenasleduje toho, kto ho z milosti prijal – nikdy nie naopak.
Boh nejedná svojvoľne, ale On ani nikoho nenúti prijať Jeho požehnanie v práve prvorodenectva, ktoré máme len v Ježišovi Kristovi, prvorodenom medzi mnohými bratmi (Rimanom 8:28–30). Jakob zápasil s Bohom a vykríkol: „Nepustím ťa, jedine, že ma požehnáš!“ (1. Mojžišova 32:22–32). „Ten ľstivý“ sa zmenil na „Izraela – Božie knieža (bojovník)“. Ktokoľvek sa narodil z Boha, má právo prvorodenectva a je novým stvorením v Kristu (2. Korintským 5:17).
Naveky zostáva pravdou: ktokoľvek sa narodil z Boha, verí Bohu a Jeho Slovu a nemôže hrešiť neverou „…pretože sa narodil z Boha“ (1. Jána 3:9). Pôvodný hriech je nevera a neposlušnosť s ňou spojená je raz navždy ukončená pravou vierou a poslušnosťou. Abrahám veril (1. Mojžišova 15:6) a bol Bohu poslušný (1. Mojžišova 22:16), a práve tak semeno Abraháma teraz verí a je poslušné Bohu (Galatským 3:6–20, Jakuba 2:21–26). Tak iste, ako bola rozdrtená hlava hadovi (1. Mojžišova 3:15) a naša viera, ktorá premáha svet, sa stala naším víťazstvom (1. Jána 5:4), sme iste skrze nové zrodenie prijali božskú prirodzenosť a vlastnosti Ježiša Krista a „…Jeho semeno je v nás zostávajúce“ (1. Jána 3:9).
Čo je Božie semeno? Semeno je Božie Slovo, v ktorom je zárodok života. (ev. Lukáša 8:11) Pravé deti Božie zostávajú v Slove. Slovo je siate do dobrej pôdy (ev. Marka 4:26–29), vzíde, prináša ovocie a zostáva v nich (ev. Jána 15:5–7). „A chcúc to tak, splodil nás slovom pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení!“ (Jakub 1:18) Napísané Slovo sa stalo zjaveným Slovom (Rimanom 10:16–17), skrze ktoré sme boli znovuzrodení k živej nádeji (1. Petra 1:3+23). „Ale kto zachováva Jeho Slovo, v tom je po pravde láska Božia dokonaná. Po tom známe, že sme v Ňom.“ (1. Jána 2:5) a „Boha nikto nikdy nevidel; keď milujeme jeden druhého, Boh zostáva v nás, a Jeho láska je v nás dokonaná.“ (1. Jána 4:12) – v nás až do dokonania! Amen.
Ó, také slová nami zatrasú v najhlbšom vnútri! Len v láske Božej prežijú všetci tí, ktorí sú časťou Cirkvi-Nevesty svoje dokončenie, pretože, ako to bolo povedané prorokovi nášho času, tam môže vojsť len dokonalá láska.
Božia zvesť – evanjelizačná, učiteľská a prorocká – práve tak ako prežitie spásy, sú dnes tie isté, ako boli v dňoch apoštolov. Prvé a posledné kázanie a prvý a posledný krst musia byť rovnaké (Skutky 2:37–42), „…jeden Pán, jedna viera, jeden krst!“ (Efezským 4). Hlavným prikázaním pre všetky deti Božie je stále v skutku vyžívaná láska – poznávacie znamenie, že Boh v nás trvale prebýva. Všetko ostatné môžu byť prázdne slová, náboženské domnienky a sebaklam. Vždy existuje oboje: teória i realita. Existuje napríklad učenie o obrátení a znovuzrodení a existuje aj osobné prežitie obrátenia a znovuzrodenia. Skutočne znovuzrodené dieťa Božie bude mať život a prirodzenosť Ježiša Krista, Syna Božieho a bude niesť ovocie Svätého Ducha.