4. 7. 1976

Vážení poslucháči! Veľmi srdečne vás zdravím v drahocennom a svätom mene Pána Ježiša Krista. Najprv by som chcel znovu poďakovať všetkým, ktorí nám napísali. Ak to bude možné, budeme sa otázkami a problémami zaoberať. Každú stredu večer prinášame prosby o prímluvné modlitby pred tvár Božiu. Prežili sme, že Pán stojí za Svojím Slovom, vypočúva modlitby a dáva Svoje požehnanie tým, ktorí k Nemu prichádzajú.

V našom zvestovaní sa snažíme ukázať jadro evanjelia Ježiša Krista. Mohli by sme hovoriť o tom, čo sa v tomto čase deje a zvlášť o Izraeli, alebo o vojnách a správach o vojnách, pretože všade sú nepokoje rôzneho druhu. Mohli by sme za našu tému zvoliť situáciu v Írsku, Libanone, v Južnej Afrike alebo iných častiach sveta. Niektorí ľudia zastávajú názor, že by sa malo protestovať proti prenasledovaniu kresťanov vo východoeurópskych krajinách. Chcel by som úplne jasne povedať, že v tom nevidím úlohu mojej služby.

Pán Ježiš nám nesľuboval život na ružiach, naopak predpovedal: „Ak Mňa prenasledovali, budú aj vás prenasledovať.“ (Ján 15:20) Patrí to ku kresťanstvu, že na tomto svete nebudeme uznávaní. Zvestovateľ evanjelia, aj keď pochádza z východoeurópskej krajiny, nesmie zabúdať, že nie je dôvod verejne napádať komunistický režim. Práve tak sa stala situácia pre tam žijúcich kresťanov neznesiteľnou.

Podľa Slova Božieho máme vrchnosti rešpektovať a Boha prosiť o to, aby nám za každých okolností, na každom mieste a v každej situácii pomohol a postavil nás za svetlo a k svedectvu. Prosím preto tých, ktorí v tejto veci od nás niečo očakávajú, aby mali pochopenie.

Mojou úlohou je, aby som stredobodom učinil jadro Božieho zvestovania. V uplynulých týždňoch a mesiacoch sme tu v zbore prežili úplne zvláštnym spôsobom, že Pán sa Svojim aj dnes zjavuje tak, ako v prakresťanstve. Boh vypočúva modlitby a Svoje Slovo potvrdzuje napĺňaním Svojich zasľúbení.

Ešte platí Slovo: „Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a budeš ma oslavovať.“ (Žalm 50:15) Musíme sa dostať do takej tiesne, aby sme k Bohu kričali na život a na smrť, aby nás vyslobodil a my sme Ho mohli chváliť. Žalmista sa modlil: „Z hlbín volám na teba, Pane. Pane, počuj môj hlas!“ (Žalm 130:1–2)

Dnes budeme hovoriť o modlitbe a o vypočúvaní modlitieb z pohľadu Biblie. Za prvé musíme poznať poradie, v ktorom sa Boh môže zjaviť. Sú ľudia, ktorí sa modlia rok čo rok za rovnakú vec. Nespozorujú, že sú držaní v zajatí nevery a nepoznajú Biblický postup ku skutočnému vyslyšaniu modlitby. Trápení pochybnosťami, už pred modlitbou vedia, že sa nič nestane. Taká modlitba k Bohu neprenikne, pretože stojí napísané: „Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom.“  (Židom 11:6)

Ak naše modlitby nie sú vypočuté, musíme vinu hľadať u seba, pretože je napísané: „A bude tak, že prv ako budú volať, Ja sa ohlásim; kým ešte budú hovoriť, Ja vyslyším.“ Pán Ježiš sám povedal: „…čokoľvek budete prosiť v Mojom mene, učiním to…“ Mohli by sme uviesť mnohé zasľúbenia a miesta Biblie, ktoré súvisia s modlitbou a naplnením Božích zasľúbení, ale tým by sa problém nevyriešil. Musíme jednoducho nájsť dôvod, prečo ako prosiaci nedostávame a ako modliaci sa nie sme vyslyšaní. Nemôžeme to dávať za vinu Pánovi. On povedal: „Proste, a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvorí sa vám…“ Túto vieru si musíme nechať darovať.

Pán myslí, čo hovorí, a hovorí, čo myslí. Tieto slová nedávajú ani najmenšie miesto pochybnosti a nevere. Pán nám úplne jasne a zreteľne povedal, akým spôsobom sa k Nemu môžeme priblížiť. V ďalšom verši stojí: „…kto prosí, berie; kto hľadá, nachádza, a tomu kto klope, bude otvorené.“ Sám Spasiteľ prisľúbil, že nám odpovie. Preto je nemožné, aby človek vo vôli Božej prosil, a pritom nedostal. Je nemožné, aby niekto vo vôli Božej hľadal, a nenašiel, je nemožné, aby niekto klopal, a nebolo mu otvorené. Musíme si povedať, že je treba len detinsky veriť Slovu Božiemu a dôverovať Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi. Pán Sám Svojimi vlastnými Slovami zdôraznil Svoje zasľúbenie. On dodrží, čo sľúbi.

Ako to vyzerá v praxi? Prečo nemajú veriaci také vypočutia modlitieb a rovnaké prežitia ako veriaci v prakresťanstve? Iste by sa mohlo namietať, že na počiatku novozákonnej Cirkvi mali výhodu, že videli a počuli Ježiša Krista a prežili divy a znamenia, ktoré vykonal. Videli Jeho utrpenie a umieranie, ba ešte viac, videli Ho potom ako zmŕtvychvstalého a zažili i Jeho nanebovstúpenie. Dalo by sa teda povedať, že ich viera bola tým tak posilnená a živá, že mohli Pána brať za Jeho Slovo. Ale tu musíme namietať, že Pán Ježíš sa aj o to dopredu postaral a povedal: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“

Toto Slovo sa však týka len Jeho viditeľného zjavu, pretože On povedal: „Svet Ma už viac neuvidí, ale vy Ma budete vidieť.“ Predovšetkým musíme mať správny postoj k Bohu a Jeho Slovu. Nesmieme zotrvávať v nariekaní a reptaní, ale musíme nasledovať príklad tých, ktorí vo svojich dňoch, potom, čo spoznali vôľu Božiu, v dôvere predkladali svoje prosby Pánu.

Rád by som to objasnil na jednom príklade. Keď zomrel Lazar, zármutok prišiel do domu tých, ktorí Ježiša z celého srdca milovali. Keď sa Majster približoval k tomu miestu, vyšla mu Marta v ústrety a povedala: „Pane, ak by si tu bol býval, môj brat by nezomrel“. To bolo úplne triezve konštatovanie, nie výčitka.

My môžeme povedať to isté: „Pane, ak by si tu bol býval, nebolo by sa nám to alebo ono prihodilo.“ Ale ono to pokračuje. Pri tomto vyznaní sa nesmieme zastaviť. Musíme využiť príležitosť, nechať hovoriť Pána a nehovoriť len sami. Marta povedala hneď v ďalšej vete: „Ale teraz viem, že o čokoľvek požiadaš Boha, dá ti Boh.“ 

Vážení poslucháči, milí bratia a sestry! Skôr ako môžeme prosiť, musíme vedieť, že Boh môže dať a dá, za čo Ho prosíme. Áno, a ešte viac! Musíme vedieť veriť a ďakovať, že sme to už obdržali. Tak dostaneme, o čo prosíme.

Spasiteľ prešiel k veci. Povedal: „Tvoj brat vstane.“ Marta nepochopila, že sa to má stať hneď teraz. Aj keď predtým povedala: „Avšak teraz viem, že sa stane všetko, čokoľvek budeš od Boha žiadať“, teraz povedala: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.“ V tom leží naše ľudské zlyhanie. Veríme, že Boh môže činiť divy, ale odsúvame to do budúcnosti, do veľkej diaľky. Nechceli by sme, aby bola naša viera skúšaná. Hovoríme: „Pane, sme presvedčení o tom, že to môžeš učiniť, ale k tomu je ešte ďaleko.“

Marta nepochopila, že v priamej prítomnosti Pána netreba nič odsúvať, ani vzkriesenie mŕtveho. V prítomnosti Ježiša Krista môžeme prežiť všetko, čo vo Svojom Slove prisľúbil. On povedal: „Ja som vzkriesenie i život.“ Nepovedal: „Budem vzkriesenie a život“, ale: „Som, ktorý som.“ V tomto zmysle sa teraz pred Bohom zjednotíme v modlitbe.

Nebeský Otče, ďakujeme Ti z celého srdca za Tvoju prítomnosť, za Tvoje Slová, za moc Tvojej krvi, ó Pane, a za moc Tvojho Ducha Svätého. Buď teraz prítomný ako vzkriesenie a život, ako Vykupiteľ a Lekár. Vyslyš modlitby Svojich detí a preukáž sa im ako živý Boh, v mene Pána Ježiša. Amen.