Obežný list August 1989

„Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i naveky.“ (Žd 13:8)

Obežný list august 1989

Čo najsrdečnejšie vás všetkých zdravím v drahom mene Pána Ježiša Krista slovami z 1. listu Petra 3:8: „A konečne buďte všetci rovnako smýšľajúci, súcitní, milujúci bratstvo, ľútostiví, dobromyseľní a pokorní!“

Tu je nám povedané, akí máme byť, ale v skutočnosti môžeme byť takí len vtedy, ak nám Boh pomôže a my od neho dostaneme to, čo je v týchto vlastnostiach prejavené. Či už je to jednomyseľnosť, súcit, bratská láska – čokoľvek je potrebné, musí nám to dať Boh. Len ten, kto milosrdenstvo prežil, môže ho praktizovať. V podstate všetko, čo od nás Boh žiada, musí v nás On sám z milosti vypôsobiť.

To platí aj pre služby v Cirkvi, ako aj pre dary a ovocie Ducha. Peter napomína tých, ktorí sa podieľajú na službe: „Každý, ako ktorý dostal dar milosti, tak si tým slúžte navzájom ako dobrí správcovia rôznej milosti [rôznych darov milosti, nem. preklad] Božej!“ [1Pt 4:10]. Dôraz je opäť položený na to, že ich človek „dostal“. Niečo spravovať môžeme len vtedy, ak nám to bolo skutočne odovzdané a zverené.

Vrcholný bod Petrových výrokov nachádzame v nasledujúcom verši [podľa nem. prekladu]: „Ak niekto hovorí – nech sú jeho slová ako výroky Božie; ak niekto slúži – tak to čiň ako z moci, ktorú dáva Bôh, aby bol Bôh vo všetkom oslavovaný skrze Ježiša Krista, ktorý má slávu i silu na veky vekov. Amen.“

Každá služba, ktorá pochádza od Boha, vedie k tomu, že je Boh oslávený. Slovami, ktoré máme hovoriť ako výroky Božie, je myslené len to, čo vyšlo z Božích úst ako pôvodné Slovo, ako to, „Tak hovorí Pán“. Boh od začiatku hovoril, dával pokyny, dával zasľúbenia, dal Zákon atď. Jeho Slovo zaznelo jeho prorokom a apoštolom. Našou úlohou je odovzdávať to isté Slovo v jeho pôvodnej podobe.

Vo Svätom Písme nájdeme vlastne všetko, čo nám Boh chcel povedať. Či už sa to týka našej spásy, nášho života, nášho putovania – všetko je už napísané. Stačí hovoriť to, čo On povedal, a konať to, čo On prikázal. Každý, kto sa odvoláva na Písmo, musí hovoriť to, čo hovorí Písmo, a učiť to, čo učí Písmo. Keď veriaci hovorí a odvoláva sa na biblické témy, musia byť jeho výroky Božím Slovom, teda výrokmi Božími, ktoré už stoja v jeho Slove napísané. Boh nepovie nič iné, než to, čo už povedal, a nebude nič posudzovať inak, ako to už posúdil vo svojom Slove.

Apoštol Pavol poučuje spolupracovníka: „Dbaj o to, aby si službu, ktorú si prijal v Pánovi, riadne vykonal.“ [Kol 4:17, podľa nem. prekladu]. Služba môže byť správne vykonávaná len vtedy, keď Pán dá svojmu služobníkovi inštrukcie a povie mu, čo má robiť.

My, ktorí v tomto čase kážeme Slovo, si musíme vziať tieto napomenutia obzvlášť k srdcu. Nejde o to niečo robiť alebo kázať, ale o to, aby sa to, čo sa robí a káže, dialo podľa Božieho Slova a vôle.

Napĺňa ma hlboká vďačnosť a ctibázeň, keď pomyslím na dôverné spojenie ku svojmu Slovu, ktoré mi Pán dal. Ako nádherne nám v ňom oznámil svoju vôľu! Ani prorok, ani apoštol sa nemuseli opravovať. To, čo kázali a písali, vyšlo z Božích úst. Slovo za slovom podávali ďalej jeho výroky. Aj my musíme  robiť to isté.

Keď Pavol píše o tajomstvách, ktoré boli predtým skryté a potom odhalené, nemá to nič spoločné s „tajnostkárstvom“. Tajomstvá, ktoré boli zjavené, boli jasne a zrozumiteľne vysvetlené. To sa stalo aj v našich časoch.

Čo sa týka telesnej oblasti, boli aj tí najväčší Boží muži len ľudia. Dokonca aj proroci, ktorým zaznelo Slovo a ktorých Pán nazval „bohmi“, museli ako ľudia zomrieť [Ž 82, Jn 10], pretože v pozemských ohľadoch žili ako všetci ostatní ľudia. To Božské v nich bolo neomylné, totiž to prijaté, živé Božie Slovo, skrze ktoré získali pôsobením Ducha Svätého podiel na božskej prirodzenosti. Telesná schránka bola len nádobou, ale obsah bol božského pôvodu. Ako ľudia boli omylní, avšak Slovo, ktoré dostali od Boha a odovzdali nám, je neomylné.

Zdá sa, že u zákonníkov a farizejov je to naopak. Vynaložili všetko úsilie, aby navonok pred ľuďmi vyzerali ako neomylní. Ľuďom sa predstavovali ako bezúhoní, ale duchovne boli nielen omylní, ale náš Pán ich dokonca označil za slepých vodcov slepých. Navonok všetko vedeli a podľa litery dodržiavali. Vnútorne však boli duchovne mŕtvi a mali len nábožnú formu.

Ešte aj dnes existujú tieto dve formy, pretože vlastne všetko zostáva pri starom: tak to jedne, ako aj to druhé. Už Šalamún povedal: „Čo bolo, to i bude, a čo sa dialo, to sa i bude diať, ani nieto ničoho nového pod slnkom.“ [Kaz 1:9] Najlepšie je, keď to vnútorné i to vonkajšie súhlasia so Slovom.

Pokiaľ ide o kázanie, je dôležité vždy hovoriť len to, čo skutočne vyšlo z Božích úst, a všetko ponechať v súvislosti, v ktorej to bolo povedané a napísané, pretože tam to patrí. Len tak je možné vyhnúť sa chybnému vývoju v dôsledku nesprávneho výkladu.

Tak je to aj v prípade Pánovho výroku: „Lebo kdekoľvek bude mŕtvola/zdochlina, tam sa zhromaždia aj orli/supy.“ [Mt 24:28]. Musíme ho ponechať v súvislosti, v ktorej bol vyslovený, totiž s jeho návratom. V predchádzajúcich veršoch nás Pán varuje, že príde čas, keď budú ľudia hovoriť: „Hľa, tu je Kristus! alebo: Tam je!“ Tým myslel falošných Kristov a falošných prorokov, ktorí zduchovňujú jeho príchod, ktorí vystúpia a budú robiť veľké divy a znamenia, aby, ak by to bolo možné, zviedli aj vyvolených [v. 24]. Nakoniec prichádza k vrcholu, k téme vlastnej, totiž k svojmu návratu. Aj keď niekto hovorí, že Pán je na púšti alebo v komnatách, nemusíme tomu veriť ani tam ísť, pretože pri svojom návrate vôbec nepríde na zem, nie, stretneme sa s ním v povetrí. „Lebo ako vychádza blesk od východu a ukazuje sa až na západ, tak bude aj príchod Syna človeka. Lebo kdekoľvek bude mŕtvola, tam sa zhromaždia aj orli. “  [v. 27-28]

Nie je dôležité, či jeden preklad hovorí o orlovi a druhý o supovi. Vo všetkých sa píše: „kde je mŕtvola…“ Tu náš Pán nepovažoval seba ani svoje Slovo za zdochlinu, ani nenazval tých svojich supy či orly. Použil veľmi prirodzený príklad, ktorému rozumeli všetci, dokonca aj tí, ktorí nevedeli čítať a písať. Supy sa vrhajú všade, kde je niečo na zožratie. Keď sa Pán vráti, budeme v okamihu vzatí k nemu a budeme navždy s ním. Zmyslom tohto výroku je objasniť, že Pán sa nezjaví nikde na tejto zemi, ale že vykúpení budú pri jeho návrate zhromaždení. Výklad tohto výroku nie je potrebný. Význam je zrejmý z kontextu.

Existujú podobenstvá, ktorých význam nie je hneď zrejmý. Ale tu je to naozaj úplne jasné. Boh ma nepovolal, aby som bol vykladačom, ale aby som zvestoval Jeho ľudu Jeho Slovo. Vždy ide o to, aby sme hovorili to, čo hovorí Písmo, a verili tak, ako je to napísané.

V Svätom Písme máme celú zjavenú pravdu; jedno miesto dopĺňa a osvetľuje druhé, a tak jasné svetlo zjaveného Slova žiari vo svojej celistvosti. V tomto čase sme boli plne a cele oboznámení s Božím plánom spasenia. Skrze službu brata Branhama boli „všetky voľné konce“, ako sa sám vyjadril, navzájom spojené. Vďaka Bohu za to!

Od pravého Božieho služobníka treba očakávať, že bude zvestovať iba Slovo, ktoré pochádza z Božích úst, lebo iba vtedy sú jeho slová Božími výrokmi. Vtedy sa napĺňa: „Kto vás počúva, mňa počúva“ [Lk 10:16] a: „Ak poslúchli moje Slovo, poslúchnu aj vaše“ [Jn 15:20b]. Lebo naše slovo je jeho Slovom a jeho Slovo je naším slovom; jeho evanjelium je naším evanjeliom. Ako často Pavol hovorí o evanjeliu Boha a Ježiša Krista a potom ho nazýva svojím evanjeliom: „ … ako je moje evanjelium“ [2Tm 2:8].