Obežník marec 1983
Veľmi srdečne vás všetkých zdravím drahým slovom Božím zo Žalmu 50:5: „Zhromaždite mi Mojich svätých, ktorí učinili so Mnou zmluvu pri obeti.“
Boh uzavrel so Svojím ľudom v Starom zákone a tiež s novozákonnou Cirkvou zmluvu. Pri mimoriadnych príležitostiach nechal zaznieť volanie, že Jeho ľud má byť zhromaždený. To sa stalo pri vyvedení skrze Mojžiša z Egypta a taktiež pri uzavretí zmluvy pri hore Sinaj.
Jozua zhromaždil ľud pred vstupom do zasľúbenej zeme. Na príkaz Pánov mali pri tom kňazi na svojich pleciach niesť truhlu zmluvy. V truhle zmluvy sa nachádzalo Slovo Božie pre Izrael so všetkými zasľúbeniami, ktoré sa v tom čase naplnili.
Prorok Eliáš zhromaždil ľud na hore Karmel. Tam Boh odpovedal ohňom a vypôsobil rozhodnutie a vnútorný obrat v srdciach Svojho ľudu.
V 5. Mojžišovej 4:10 pripomína Mojžiš ľudu Izraelskému to, čo im Pán prikázal: „Zhromaždi mi ľud!“ a poukazuje hneď na účel ich zhromaždenia: „On vám oznámil Svoju zmluvu.“ (v. 13) Prorokovi Mojžišovi Boh Pán dopredu zjavil, čo sa má stať. Zvestoval Slovo zmluvy, ktoré od Pána obdržal, ľudu zmluvy. Videl z diaľky Zem, ale nesmel do nej vojsť. Ale ľud zmluvy vošiel a prežil naplnenie všetkých zasľúbení, ktoré im Boh dal.
Keď dá Pán zvolať Svoj ľud, chce vždy konať niečo mimoriadne. Od 28. 12. 1982 som o tom viac ako kedykoľvek predtým presvedčený, že Boh teraz poslednýkrát volá dohromady novozákonný ľud zmluvy, pretože má niečo mimoriadne v úmysle. Čo Pán toho rána zvýšeným hlasom povedal, je tak biblické a tak aktuálne, ako to len môže byť: „Zhromaždi mi Môj ľud, s ktorým som uzavrel zmluvu pri obeti!“ Premožený hlasom, ktorý prišiel sprava zhora, som hľadel doľava a videl, že hodiny ukazujú 4:13 hod. Toto je absolútna pravda a ja som si skrze to úplne nanovo vedomý zodpovednosti až do konca verne vykonávať mne dané poverenie.
Na uzavretie zmluvy sú potrebné dve strany. Boh s nami na Golgate uzavrel večnú zmluvu v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi a Vykupiteľovi, ale každý jednotlivec musí túto zmluvu s Bohom prijať. Naše „áno“ je vykonané skrze osobný obrat ku Kristu, tomu ukrižovanému. Každý, kto verí, že Boh priniesol v Kristu dokonalú obeť za hriechy, smie byť Jeho vlastníctvom. Ale tak ako vždy, tak aj teraz je bezpodmienečne nutné nasledovať Božiu výzvu. Ľud Boží sa musí zjednotiť, aby počul zjavené prorocké Slovo tak, ako vyšlo z úst Božích. Len skrze vedenie Svätého Ducha môže v strede Jeho ľudu nastať jednota tak, aby sme po poslednom hovorení Božom aj prežili posledné Božie pôsobenie.
Jákob zvolal svojich synov k historickej udalosti a oznámil im prorocké požehnania pre budúcnosť. Povedal: „Zídite sa a oznámim vám, čo sa bude s vami diať v pozdejších dňoch.“ (1M 49:1) Jákob jednal ako prorok. On nebol niekým, kto hľadal uznanie a zhromažďoval okolo seba ľudí, aby im povedal svoj názor – on bol mužom, ktorého život stál pod prorockým slovom a tým pod vedením Svätého Ducha. Všetci proroci, skrze ktorých prišlo Slovo Božie, boli vedení Duchom Svätým. Práve tak sa musia všetci veriaci, ktorým zaznieva prorocké zjavené slovo, podriadiť vedeniu Ducha Svätého.
Boh vždy zvolával dohromady len tých, s ktorými konal spásne dejiny. „Zhromaždite sa. Zhromaždite sa, aby som vám oznámil, čo mi Boh uložil.“ To je to jediné, o čo sa jedná. Božie poverenie, reč Pánova, musí zaznieť pred tým, ako vôbec môžeme v Jeho mene jednať. Jákob bol starý. Jeho zrak mu už neslúžil. Duchovne však mal až do konca jasný prorocký zrak. Jeho tajomstvo ležalo v tom, že obdržal právo prvorodenectva, a tým nárok na dedičstvo a požehnanie. Tak isto je to aj so všetkými pravými veriacimi. Oni majú v tomto čase právo prvorodeného a tým plný nárok na Božie dedičstvo a zasľúbené požehnania. Jákobov zápas s Bohom sa vyplatil: jemu vzišlo slnko, nový deň započal, jeho koniec bol korunovaný. Aj my budeme na konci svojho behu hovoriť len o tom, čo Boh v našom živote vykonal, a dostaneme korunu života.
Už viac neplatia žiadne diskusie, žiadne výklady, žiaden fanatizmus – platí len to jedno: „Zhromaždi mi Môj ľud!“ Volanie je jasné a jednoznačné. Nikto nemá ľahkovážne prejsť pomimo toho, ale má sa zamyslieť nad tým, že Boh nechce zhromaždiť Svoj ľud k človeku ani k učeniu. Vyžaduje od nás, aby sme prišli k Nemu, pretože On s tými Jeho uzavrel zmluvu na kríži Golgaty. Boh viac neprenecháva Svoj ľud svojvôli ľudí, ale teraz kladie bezpodmienečný nárok na krvou vykúpený zástup. Ujíma sa Svojho stáda, ako dobrý Pastier, ktorý položil Svoj život za ovce Svojho stáda. Mocným hlasom volá: „Nechajte Môj ľud ísť, aby Mi slúžil!“
V dňoch Mojžiša sa čas naplnil. Abrahámovi dané zasľúbenie sa po 430 rokoch stalo realitou. „A Pán riekol Mojžišovi: Či je azda ruka Pánova prikrátka vykonať to? Teraz uvidíš, či sa ti splní Moje Slovo a či nič.“ Ó, aký verný je Boh! Aj my uvidíme a prežijeme naplnenie Jeho Slova. Mojžiš bol Bohom poverený zhromaždiť ľud a vyviesť ho, tak aby Bohu slúžil a neskončil znova v náboženskom zotročení. Mojžiš a Áron sa najprv dlho dohadovali s faraónom. Stali sa veľké divy a znamenia, ale srdce faraóna sa zatvrdzovalo stále viac a viac. Vyvedenie ľudu Božieho mohlo nastať, až keď celý Izrael splnil Božie pokyny, zabil baránka a natrel jeho krv na veraje dverí. Dohadovania už bolo dosť. Celý Izrael vyšiel a ani kopyto tam nezostalo.
Akonáhle si ľud Boží skutočne vo viere nárokuje a prijme celé spasenie a krv Novej zmluvy, ani jeden jediný úd v tele Ježiša Krista viac nezostane späť, ale spoločne zaberieme stále viac víťaznej pôdy, aby sme na záver vošli do zasľúbenej zeme.
Na hore Sinaj musel Mojžiš zvolať starších. Potom zostúpil Pán na horu, vzal z Ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a položil ho na prítomných starších. Tak bola jednomyseľnosť, ktorá prišla zhora a spočinula na prorokovi Mojžišovi a na spoluzodpovedných starších, prenesená do celého ľudu. To je biblický poriadok. Mojžiš a všetci, ktorí mali poverenie, stáli pod vedením toho istého Ducha a mali to isté Slovo a cieľ. Všetci, ktorí sa voči tomu vzbúrili, zahynuli. Boh Svoje cesty ani Svoj spôsob jednania nikdy nemení. Ten istý duch, ktorý spočíval na Kristovi, ktorý spočíval na všetkých prorokoch a apoštoloch a ktorý bol aj na poslednom zvestovateľovi Cirkvi, spočíva teraz na všetkých, ktorí skrze záverečnú službu prežijú dokončenie. Len tak je zaručený plný súlad s Bohom, s Jeho Slovom a súlad uprostred ľudu Božieho.
V čase Mojžiša bolo pôsobenie Ducha tak mocné, že Jozua zo strachu zvolal: „Môj pane, Mojžišu, zabráň im!“ Mojžiš odpovedal: „…bárs by všetok ľud Pánov boli samí proroci. Lebo Pán dal na nich Svojho Ducha.“ (4M 11:28–29) Čo sa stalo počas letníc? Všetci boli jednomyseľne zhromaždení a Duch Kristov padol na apoštolov, na všetkých prítomných a potom na celú novozákonnú Cirkev.
Teraz na konci smieme počítať s plným znovunapravením a mocným vyliatím Ducha. Skrze to bude Cirkev presadená do stavu, v ktorom môže vykonávať posledné poverenie ku cti Pánovej. On je to, ktorý s nami hovorí. Všetko vlastné v nás musí stíchnuť. On nehovorí skrze naše myšlienky, ale jedine skrze svoje prorocké zjavené Slovo. Nad tým bdie, aby sa naplnilo. Jeho rameno nie je kratšie a my uvidíme že Jeho Slovo sa stane v tomto čase realitou.