Obežník December 1996
„Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ [Žid 13:8]
Obežník December 1996
Srdečne vás pozdravujem, drahí bratia a sestry, v drahom mene nášho Pána Ježiša Krista. Božia milosť a pokoj nech je s vami. Rád by som vás všetkých pozdravil výrokom, ktorý adresovala vdova prorokovi Eliášovi po tom, čo jej syn vstal z mŕtvych a Slovo bolo pri nej potvrdené:
„Toto už teraz viem, že si ty muž Boží, a že Slovo Hospodinovo je v tvojich ústach pravdou.“ [1Kr 17:24]
Človek musí vedieť dve veci: po prvé, či je niekto naozaj Boží muž, a po druhé, či je Pánovo Slovo v jeho ústach skutočne pravda. Boh vždy potvrdzoval svoje Slovo, ktoré jeho služobníci zvestovali.
Božie Slovo je pravda, ale treba ho ponechať tak, ako vyšlo z jeho úst. To bolo vždy poznávacím znamením pravého proroka, ktorý bol Božím hovorcom a slúžil len na jeden účel, aby boli Božie slová vyjadrené ľudsky zrozumiteľným jazykom.
Pán prikázal svojmu prorokovi Mojžišovi: „A tak teraz iď, a Ja budem s tvojimi ústami a vyučím ťa, čo máš hovoriť.“ [2M 4:12]. Existuje aj ďalšia služba, a to odovzdávať ďalej Slová, ktoré dostal prorok. Mojžišovi bolo prikázané, aby vložil Slová, ktoré dostal od Boha, do Áronových úst, aby ich on odovzdal ľudu [2M 4:15-16]. Tým, ktorí Slovo odovzdávajú ďalej, sa môže rýchlo stať, tak ako Áronovi, ktorý bol prorokovi veľmi blízky, že hneď prestúpia prvé prikázanie a vytvoria iných bohov, ktorými nemusí byť nutne zlaté teľa. Výroba „modiel bohov“ bola vždy „populárna“. Slepota sa prejavuje rôznymi zvláštnymi spôsobmi a vždy sa opakuje. Kým je v plnom prúde tanec okolo zlatého teľaťa, zaznieva vyhlásenie: „Zajtra bude slávnosť Hospodinova“ [2M 32:5], hoci je uctievané niečo úplne iné.
V ústach každého povolaného ako Eliáš bolo Slovo vždy pravdou. Aké je však postavenie tých, ktorí Slovo odovzdávajú ďalej? Apoštoli dostali Slovo zjavené od Pána a my ho musíme odovzdávať ďalej pôvodným spôsobom. Proroci a apoštoli stáli a aj dnes stoja pod rovnakým vedením a inšpiráciou Ducha Svätého. Je napísané: „Lebo Pán Hospodin nečiní ničoho, krome keď zjavil svoju tajnú radu svojim služobníkom prorokom.“ [Am 3:7], tiež: „Lebo som sa neutiahol z nejakej príčiny, aby som vám nebol zvestoval celej rady Božej.“ [Sk 20:27] a tiež o »tajomstve«, ktoré bolo skryté ľudským deťom, ale potom bolo zjavené: „ … ako je teraz zjavené Duchom jeho svätým apoštolom a prorokom“ [Ef 3:5].
Máme do činenia so skutočnou realizáciou veľkého spásneho plánu – s veľkým tajomstvom: Boh zjavený v Kristovi, Kristus zjavený vo svojej Cirkvi. Toto tajomstvo je odhaľované a zahŕňa všetkých Božích synov a dcéry, ktorí kráčajú vo viere a poslušnosti. Vyvolení z národov prežívajú uvedenie do synovstva [Gal 4:4-7], ktoré bolo umožnené len skrze Syna [Ef 1:5 a iné]. Preto sú právoplatnými dedičmi s Bohom a spoludedičmi s Kristom, začlenení do jedného tela spolu s vyvolenými veriacimi z Izraela. Pravá Cirkev »prvorodených« [Žd 12:22-24 a iné] – skutočná »ecclesia«, tí von vyvolaní – je od samého začiatku, vo všetkých časoch a teraz „vybudovaná na základe apoštolov a prorokov“ [Ef 2:20]. Cirkev je »dom Boží« [Žd 3:6 a i.], »stĺp a základ pravdy« [1Tm 3:15], »telo Kristovo« [1Kor 12 a iné], »Nevesta Baránka« [Zj 19:7 a n.]. O tých svojich Pán povedal: „Zo sveta nie sú, ako Ja nie som zo sveta.“ [Jn 17:16]. „ … sú cudzincami a pútnikmi na zemi.“ [Žd 11:13], „ … naše občianstvo je v nebesiach.“ [Fp 3:20]
Tak ako pri prirodzenom budovaní, kde sú potrebné rôzne povolania, aj v Cirkvi nachádzame rôzne služby, ktoré sú na jej budovanie potrebné. Takéto povolania vykonávajú muži, ktorým Boh môže ukázať svoj »plán« a zjaviť im svoje Slovo čerstvo z trónu, vkladajúc im ho do úst. »Päťnásobná« služba je určená na »budovanie« Kristovho tela [1Kor 12:28; Ef 4:11 a iné]. Tento Boží poriadok platí pre štruktúru Kristovej Cirkvi od samého začiatku až do jej dokončenia. Tým sa napĺňa to, čo povedal náš Pán: „… Ja budem budovať svoju Cirkev“ [Mt 16:18 podľa nem. prekladu]. On buduje svoju Cirkev uprostred všetkých ostatných cirkví a dokončuje ju ku dňu Krista [Fp 2:16].
Keď náš Pán povolal prvých dvanásť mužov, použil slovo »apos- tle«, čo znamená „poslaný“ – poslov, ktorých Pán poslal a povolal osobne. Ak dnes existuje prorok, apoštol, učiteľ, ktorého dosadil a poslal Boh, potom počujeme tie isté Božie Slová, to isté učenie, čím je potvrdené: jeden Pán, jedna viera, jeden krst [Ef 4:5]. Všetko – či už ide o prirodzené alebo duchovné stvorenie – vzniká pôvodným spôsobom ako na samom začiatku. Slovo prišlo od Boha k jeho prorokom, apoštoli ho odovzdali ďalej a učitelia ho správne zaradili do Svätého Písma. Keďže Boh sa prejavuje v rozmanitosti ako Stvoriteľ, Zachovávateľ, Vykupiteľ, Kráľ, Sudca atď. a nedá sa vysvetliť, ani ho nemôžeme pochopiť, prijímame jeho a jeho rôzne zjavenia vierou. To isté platí aj pre jeho rozmanité zjavenia jeho Slova a Ducha až po jeho Seba-zjavenie ako Otca v Synovi a skrze Svätého Ducha. Navždy zostáva pravdou: „Všetko mi je vydané od môjho Otca, a nikto nezná Syna, iba Otec, ani Otca nezná nikto, iba Syn, a ten, komu by Syn chcel zjaviť.“ [Mt 11:27].
Musí to byť zjavené. Ľudské formulovanie a poznanie je len opakovaním toho, čo robil Áron. Všetky Božie Slová musia byť správne používané a nesmú byť stavané proti sebe; naopak, musia byť vyučované v harmónii, aby zostali pôvodnou pravdou. Sväté Písmo používa 324 denominácií, ktoré sú teraz združené vo Svetovej rade cirkví. Pravdivé biblické odkazy sú vkladané do vlastného učiteľského konceptu. Stráca sa pravý zmysel, dosahuje sa niečo úplne iné. Každý, kto nechce krstiť, sa odvoláva na to, čo apoštol povedal v 1. Kor. 1:17: „Lebo ma Kristus neposlal krstiť, ale kázať evanjelium. “ Kto dáva prednosť krstu nemluvniat, používa výrok: „Nechajte dieťatká prísť ku mne…“ [Mk 10:14] a poukazuje aj na Kornéliov dom [Sk 16:30-34].
Kto chce krstiť trinitárnym spôsobom, odvoláva sa na veľké poverenie v Mt 28:19, pričom úplne ignoruje skutočne doložený spôsob vykonávania krstu v mene Pána Ježiša Krista za čias apoštolov a v celom Novom zákone od ustanovenia Cirkvi [Sk 2:38]. Toto jediné platné pravidlo, ktoré nám zostalo naveky, sa vôbec neberie do úvahy. Ak chce niekto vysloviť trojičné požehnanie, odvoláva sa na 2. Kor. 13:13 a iné miesta. Tí, ktorí učia, že Cirkev prejde veľkým súžením, poukazujú na 1. Kor. 15:52, kde čítame o »poslednej trúbe« v súvislosti s prvým vzkriesením a premenou našich tiel. Zvuk trúby, ktorý zvoláva na hostinu pri vzatí Nevesty, označujú za siedmu »trúbu súdov« v poslednej časti súženia. Ako sa mohol Pavol odvolávať na siedmu trúbu z knihy Zjavenia, keď Ján bol približne až o tridsať rokov neskôr dopravený na ostrov Patmos, kde videl a počul to, čo napísal? Ktokoľvek učí »spiace duše«, odvoláva sa na Dan. 12:2. Kto neverí v prijímanie Večere Pánovej, dáva tomuto úkonu duchovný význam. Všetci, koľko ich je, používajú Slovo, ale je smutné, že musíme povedať, že to už nie je čisté učenie a pôvodné Slovo pravdy, ale výklady. Tak ako sa nesprávne pochopenými textami Písma všetci snažia ospravedlniť svoj vlastný blud, tak aj správne pochopenými a používanými miestami Písma možno každé nesprávne učenie odhaliť. Je preukázaným faktom, že všetci vidia nesprávne učenie iných, ale vlastné omyly neodhalia.
Je možné odvolávať sa na slová apoštolov a prorokov, a napriek tomu im nerozumieť správne. Prorok Jeremiáš priviedol túto tému na pravú mieru: „Akože môžete povedať: Sme múdri, a zákon Hospodinov je u nás? Ale hľa, na lož robí, čo robí, lživé pero pisárov. Hanbiť sa budú tí múdri, budú sa desiť a budú jatí. Hľa, zavrhli Slovo Hospodinovo, akúže to tedy majú múdrosť?“ [Jr 8:8-9]
Náš Pán musel povedať duchovným vodcom svojej doby: „Lež nadarmo ma uctievajú učiac učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí. Lebo opustiac prikázanie Božie držíte podanie ľudí. … a tak zbavujete Slovo Božie moci svojím podaním, ktoré ste podali, a robíte mnohé tomu podobné veci.“ [Mk 7:7-8 + 13] V tom spočíva problém. Pôvodné Slovo je všade odkladané bokom a je nahrádzané vierovyznaniami, dogmami a ľudskými učeniami. Všetci sú úprimní a myslia to dobre. Opustili však priamu cestu, hovoria o spasení bez toho, aby tam skutočne bolo [Jer 5-7]. Z Božieho pohľadu je každá takáto bohoslužba, ktorá sa nekoná v Duchu a v Pravde, márna. To, čo sa oslavuje ako služba Pánovi, je v skutočnosti ako v Áronovom prípade „uctievanie modly“. K Bohu vedú len veci, ktoré pochádzajú od neho. Pred Ním platí len to, čo sa koná podľa Jeho pôvodného plánu.
Obzvlášť rímskokatolícka cirkev žije vo svojich vlastných tradíciách, ktoré sa vôbec nezhodujú s Bibliou, ale tiež sa odvoláva na Písmo. Pápeži, ktorých začiatok sa datuje od Leva I. v roku 441 n. l., používajú na svoje vlastné opodstatnenie pasáž adresovanú Petrovi po prijatí zjavenia v Mat. 16:16 – 18 o »skale« a »kľúčoch Kráľovstva« atď. Sebaklam sa deje prostredníctvom nesprávne pochopených, nesprávne vyložených a nesprávne zaradených miest Písma.
Vo všetkých denomináciách a prebudeneckých hnutiach, ktoré vznikli od čias reformácie, nachádzame tú istú situáciu. Po druhej svetovej vojne bol Bohom použitý brat Branham, aby priniesol prelom. A opäť sú zvestované nesprávne pochopené miesta Písma a citáty z kázaní. Zakaždým vzniká iné evanjelium, ktoré je pod kliatbou [Gal 1:6-10]. Učí sa iné evanjelium a iný Ježiš, ktorý je predstavovaný ako ten pravý. Celá záležitosť je pod vplyvom cudzieho ducha, ktorý je oslavovaný ako Duch Svätý. Tieto tri body o inom Ježišovi, inom duchu, inom evanjeliu Pavol zmieňuje v 2. Kor. 11:4. Presne v tom spočíva veľký náboženský klam a zvod, ktorému uniknú len vyvolení, pretože tí nemôžu byť zvedení.
Niekto môže napríklad vyznávať, že Ježiš Kristus je Boží Syn, ktorý prišiel v tele. Všeobecne sa preto verí, že je tým splnená podmienka, o ktorej sa hovorí v 1. Jánovej 4:2: „Po tomto znajte Ducha Božieho: každý duch, ktorý vyznáva Ježiša Krista, prišlého v tele, je z Boha.“ [1J 4:2] Nevšimli si, že v skutočnosti sa predstavuje úplne iný Ježiš, a to »syn«, ktorý údajne existoval už predtým. Takýto »syn« však vôbec neexistuje. Nie »syn« sa stal »synom«, ale Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami [Jn 1:1+14]. Na počiatku bolo Slovo, Logos, viditeľná podoba neviditeľného Boha. Bol to Jahve, ktorý sa už zjavil vo viditeľnej podobe a chodil po rajskej záhrade, na ktorého obraz sme boli stvorení. To je pravý Spasiteľ, Jah-šua, čo znamená »Jahve-Spasiteľ«, podobne ako Imanuel znamená »Boh s nami«.
Nie všetko, čo sa nazýva „kresťanské“, má spojenie s Kristom. Nie všetko, čo sa nazýva „biblické“, sa zhoduje s Bibliou, nie všetko, čo sa označuje ako „apoštolské“, je v spojení s apoštolmi. Nie všetko, čo sa nazýva „letničné“, je skutočne v zhode s pôvodným prežitím Letníc. Nie všetci, ktorí hovoria „Pane, Pane“, vstúpia do Božieho kráľovstva, aj keď prorokovali, uzdravovali chorých, vyháňali démonov atď. [Mt 7:21-23]. Vo všetkých denomináciách sa platení služobníci zasadzujú za svoje učenie, jeho výklad a praktizovanie. Pôvodné čisté Slovo, ako vyšlo z Božích úst, sa už dávno vytratilo. Dôkazom toho sú mnohé školy učenia.
Brat Branham, prorok obdobia, bol výnimkou medzi všetkými známymi evanjelistami tejto generácie. Bol to pravý muž poslaný od Boha, v ktorého ústach Slovo bolo pravdou. On vyniesol na povrch čisté pôvodné biblické učenie. Zdôrazňoval: „Hovorte, čo hovorí Písmo, a verte, ako hovorí Písmo.“ Kládol dôraz na to, čo je pred Bohom platné a čo v Pánovom mene učili proroci a apoštoli. Volal Boží ľud späť k Biblii. Držiac Bibliu pred zhromaždením povedal: „Toto je môj Absolút“. Pravá »zvesť konečného času« je pravá »zvesť prvého času« – Slovo, ktoré bolo na počiatku [1Jn 1]. Je veľmi dôležité mať správne porozumenie napísaného a vysloveného Slova, ktoré zostáva pôvodnou pravdou. Toto Božské porozumenie pre Písmo môže dať len vzkriesený Pán a to tým, ktorí s ním kráčajú, ako to bolo v prípade učeníkov na ceste do Emaus [Lk 24].
V pravej Cirkvi dnes existuje ten istý Božský poriadok, učenie a prax aké boli na samom začiatku. Ako však môže niekto hlásať to isté, ak nie je priamo povolaný ako Pánov služobník a nie je za tým účelom poslaný [Rm 10:15]? Skôr než môže poslaný človek ísť, musí byť povolaný a poverený. U Boha neexistuje poslanie bez predchádzajúceho povolania. Samotné vzdelávanie v teologických seminároch a biblických školách, ako aj opakovanie Písma nájdeme u všetkých kazateľov. Napriek tomu zostáva otázka: Kto má skutočne nebeské povolanie [Sk 26:12-23], a je teda oprávnený so Slovom zaobchádzať? Iba v jeho ústach bude Božie Slovo pravdou a vďaka Božskej autorite bude Slovo správne rozdeľovať, ako o tom písal Pavol.
Všetci, ktorí Bohom nie sú povolaní, slúžia Bohu vlastným spôsobom v príslušných cirkvách a obhajujú učenie, ktorému sľúbili byť verní. Ale je tiež napísané: „… zkúsil si tých, ktorí hovoria o sebe, že sú apoštolmi, a nie sú, a našiel a spoznal si ich, že sú lhári,“ [Zj 2:2]. Kto dnes niekoho overuje alebo podrobuje skúške Slovom, aby zistil, či sa učenie a prax zhodujú s apoštolmi? Všetci oslavujú sami seba, a čím vyššie sa niekto umiestni, tým väčšej pocty sa mu dostáva – všade nachádzame „hollywoodsky evanjelizmus“ spojený s predvádzaním sa a honbou za peniazmi. Je konečný čas: všetko je vyzdobené ako kresťanské a stáva sa prijateľným pre všetkých. Kde však nájdeme pravdivosť?