Drahí poslucháči!

Srdečne vás zdravím v drahom mene Pána Ježiša Krista. Požehnanie všemohúceho Boha nech vás sprevádza počas celého nového roka. Aj dnes by malo ku nám hovoriť prorocké Slovo. V Zjavení je nám opísaný Ježiš Kristus ako Syn človeka, ktorý putuje uprostred siedmich zlatých svietnikov. Kto tento popis číta presne, pochopí, že On je ukázaný ako sudca. Jeho oči, ktoré sú ako plamene ohňa, prenikajú skrze všetko, čo sa v Cirkvi deje.

Ako Syn človeka je On „prorok“, o ktorom prorokoval Mojžiš v 5. Mojžišovej 18 a o ktorom hovorí Peter v Skutkoch apoštolských 3:22-23: „Lebo Mojžiš povedal otcom: Proroka vám vzbudí Pán, váš Bôh, z vašich bratov, ako mňa, toho budete počúvať vo všetkom, čokoľvek vám bude hovoriť, a bude, že každá duša, ktorá by nepočúvala toho proroka, bude vyplienená z ľudu.“ 

Mojžiš a Eliáš, Peter, Jakub a Ján mali tú prednosť, že Pána videli na hore Premenenia. „A stalo sa po týchto rečiach tak asi osem dní, že pojal so sebou Petra, Jána a Jakoba a vyšiel na vrch modliť sa. A v tom, čo sa modlil, vzhľad jeho tvári bol razom iný, a jeho rúcho stalo sa bielym, skvejúcim sa jako blesk. A hľa, dvaja mužovia sa shovárali s ním, a boli to Mojžiš a Eliáš, ktorí sa zjavili v sláve a hovorili o jeho smrti, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme.“ (Luk. 9:28-31)

Ján videl Pána na ostrove Patmos tiež ako Syna človeka. Stalo sa mu to isté ako učeníkom na hore Premenenia, pretože nám svedčí: „A vo Svojej pravej ruke mal sedem hviezd, a z Jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč, a Jeho tvár bola ako slnko, keď svieti vo svojej moci.“ (Zjavenie 1:16)

V proroctve už viac nevidíme apoštolov, prorokov, učiteľov, pastierov a evanjelistov, ktorí by boli v Cirkvi činní, ale Pána samého, ktorý Svoje prorocké Slovo adresoval siedmemu anjelovi a skrze neho priamo k Cirkvi hovorí napomenutie: „…a bude, že každá duša, ktorá by nepočúvala toho proroka, bude vyplienená z ľudu.“ (Skutky apoštolov 3:23) Je veľmi vážne a pripomína nám miesto Písma: „Duša, ktorá hreší, tá zomrie.“  (Ezechiel 18:12)

Tu sa nejedná o kazateľa, ktorého by sme prijímali alebo odmietali, ale o Ježiša Krista, Syna človeka, ktorý vo Svojej Cirkvi prorocké Slovo zjavuje. Každá duša, ktorá na Slovo týchto prorokov nepočúva, duchovne zomrie. 

Apoštol, ktorý bol inšpirovaný, písal list Židom, použil starozákonný obraz a pozdvihol jeho význam pre Nový Zákon. V Židom 9 od verša 1 čítame: „Mala tedy aj prvá zmluva pravidlá svätoslužby a svetskú svätyňu. Lebo ustrojený bol prvý stánok, v ktorom bol svietnik a stôl a predloženie chlebov, a ten sa zovie svätyňa. A za druhou oponou bol stánok, zvaný svätyňa svätých, ktorý mal zlatý oltár na kadenie a truhlu zmluvy, zo všetkých strán pokrytú zlatom, v ktorej bolo zlaté vedierce, obsahujúce mannu, potom palica Áronova, ktorá bola zakvitla, a dosky smluvy. A nad ňou, nad truhlou, cherubi slávy, zatôňujúci pokrývku, zvanú zľutovnicu, o ktorých veciach hovoriť dopodrobna nie je teraz možno.“  (Židom 9:1-5)

Keď Kristus, Baránok Boží, za nás zomrel, roztrhla sa opona v chráme, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých. Skrze to nám bolo všetkým znázornené, že cesta k trónu milosti Božej je teraz voľná, pretože v svätyni svätých bolo miesto Božieho zjavenia. Tam sa nachádzala truhla so Slovom Božím a zlatý oltár zápalnej obete.

V Starom Zákone nemal ľud prístup k miestu Božieho zjavenia. Každý nepovolaný, kto vstúpil do svätyne, musel zomrieť. Dnes je mŕtvym ten, kto nevstúpi na miesto Božieho zjavenia.

V liste Židom je nám popísané, že Ježiš Kristus označuje Svoju telesnú schránku ako oponu, pretože On bol miestom zjavenia živého Boha (Židom 10:20).

Sú kresťania, ktorí Židom predhadzujú, že nepoznali, čo sa skrze ten najväčší Boží skutok v spásnych dejinách skrze kríž na Golgate stalo. Ale mnohí z nich sami nechápu, že opona je roztrhnutá a že Boha vidíme v Kristu, poznávame Ho a smieme Ho prežiť.

V Starom Zákone bol najprv Áron pomazaný. Synovia, ktorí boli určení ku kňazskej službe, museli najprv umyť svoje ruky a nohy, obliecť si kňazské rúcho a byť pomazaní predtým, ako mohli vykonávať službu. V Novom Zákone je označená Cirkev Pánova ako „kráľovské kňazstvo“: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do Svojho predivného svetla.“ (1.Petrova 2:9)

Vieme, aké úlohy mali kňazi v Starom Zákone. Ale aká je teraz úloha kráľovského kňazstva v Novom Zákone? Akú službu máme pred Bohom vykonávať?

V Starej Zmluve bolo umiestnené umývadlo: „Spravíš aj medený umyvák, ktorého podstavec bude tiež z medi, na umývanie, a umiestniš ho medzi stán zhromaždenia a medzi oltár a naleješ do neho vody. A Áron a jeho synovia si budú umývať z neho svoje ruky a svoje nohy. Keď budú vchádzať do stánu zhromaždenia, budú sa umývať vodou, aby nezomreli, alebo keď sa budú blížiť oltáru, aby svätoslúžili, aby zapaľovali ohňovú obeť Pánovi.“  (2. Mojžišova 30:18-20)

V Starom Zákone sú nariadenia, ktoré v Novom Zákone nachádzame znova. Večera Pánova nám pripomína slávnosť Pesach. Krst na meno Pána Ježiša Krista nám pripomína krst Mojžiša v oblaku a mori (1. Korinťanom 10). Umývanie nôh, ktoré prikázal Pán Ježiš, nám pripomína umývanie nôh kňazov. Je napísané: „…vediac Ježiš, že mu dal Otec všetko do rúk, a že vyšiel od Boha a ide k Bohu, vstal od večere, složil rúcho a vezmúc zásteru opásal sa. Potom nalial vody do umyváka a začal umývať nohy učeníkov a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. A keď prišiel k Šimonovi Petrovi, ten mu povedal: Pane, ty umývaš moje nohy? Ježiš odpovedal a riekol mu: Čo ja robím, ty nevieš teraz, ale potom zvieš. A Peter mu povedal: Nebudeš nikdy myť mojich nôh až na veky! Ale Ježiš mu odpovedal: Keď ťa neumyjem, nemáš so mnou dielu. Na to mu povedal Šimon Peter: Pane, nie len moje nohy, ale aj ruky aj hlavu. Ježiš mu riekol: Ten, kto je umytý, nepotrebuje iného, len aby si umyl nohy, lebo je celý čistý. Aj vy ste čistí, ale nie všetci.“ (ev. Jána 13:2-10)

Sú ľudia, ktorí sa hneď pýtajú na zmysel a význam takéhoto úkonu. Jedni hovoria, že večera Pánova nie je potrebná. Tvrdia, že Ježiš Kristus je z neba zostupujúci chlieb a myslia si, že preto už nemusia viac sláviť večeru Pánovu. Iní tvrdia, že pri krste sa prirodzená voda premení a myslia si, že ak prežili krst Duchom, tak to stačí. Okrem toho sú iní, ktorí si myslia, že umývanie nôh nie je potrebné, aj keď ho Pán Ježiš jasne prikázal.

Ak na biblické pravdy hľadíme rozumom, tak sme ich obratom ruky zmietli zo stola a to, čo pozostane, je len mŕtve, formálne kresťanstvo. Pán Ježiš hľadal pravých učeníkov, ktorí sa nestavajú nad svojho Majstra, ale sú pripravení konať to, čo im prikázal. „Ak tedy som ja vám umyl nohy, váš Pán a Učiteľ, aj vy máte jeden druhému umývať nohy.“ (Ján 13:14)

Keď Pán Ježiš hovorí o Svojich ako o kráľovskom kňazstve, tak sú s tým spojené povinnosti, okolo ktorých nesmieme prechádzať bez povšimnutia. Každé Božie dieťa musí poznať, že Ježiš Kristus je najvyšším kňazom, ktorý pred nami všetkými vstúpil do nebeskej svätyne svätých (Židom 6:20). On sám sa nechal v Jordáne pokrstiť a Svätý Duch na Neho zostúpil. Rovnakým spôsobom musíme aj my po našom prežití s Bohom ísť po biblickej ceste krstu a byť pomazaní Svätým Duchom. Biblické nariadenia patria dohromady a nesmú sa od nás vzdialiť.

Drahí poslucháči! Zvesť znie ku nám všetkým: „Späť k Slovu!“ Nech by sme všetci nariadenia Božie naplnili a vstúpili do svätyne svätých. 

Budeme sa modliť.

Nebeský Otče, ďakujeme Ti z celého srdca za Tvoje drahé a sväté Slovo. Ďakujeme Ti za všetky obrazy Starého Zákona. Daruj, aby sme všetky nariadenia naplnili a Teba nanovo prežili a pripravili sa na slávny deň príchodu Ježiša Krista. Prosím o to v Ježišovom mene. Amen.